Rozhovor so spisovateľom a učiteľom Milanom Chovanom: Je dôležité, aby duch v podobe čistého citu vládol nad rozumom a nie naopak

Igor Milan Chovan je slovenský spisovateľ, prozaik, básnik, literárny zostavovateľ, učiteľ, člen a funkcionár Spolku slovenských spisovateľov, autor 26 kníh pre deti, mládež i dospelých. Pochádza z dolnoliptovskej obce Hubová (Gombáš), vyštudoval ružomberské gymnázium, Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline, študoval aj na Ústrednom ústave pre vzdelávanie učiteľov v Bratislave, na Slovenskej technickej univerzite a ďalších školách. Profesionálnu dráhu začal ako odborný referent v podniku Váhostav Žilina a od roku 1989 pôsobí ako učiteľ informatiky na Škole umeleckého priemyslu v Ružomberku. Členom Spolku slovenských spisovateľov je od roku 2010. O rok neskôr spolu s priateľmi založil medzinárodný stavovský Literárny klub ružomberských spisovateľov. Na ŠUP v Ružomberku založil a dlhoročne vedie Literárny klub Mladé slovo. Publikuje od roku 2003. V rozhovore pre INLIBRI predstavíme jeho tvorbu, motivácie k tvorbe a aj otázky spojené so zmyslom jeho literárnej tvorby.

1. Ako tak čítam Váš životopis, máte veru za sebou obrovské množstvo pracovných skúseností a čo sa týka hlavného predmetu nášho rozhovoru – teda vašej knižnej tvorby – tak tam toho máte napublikovaného skutočne veľa a to dokonca v niekoľkých jazykoch… Ak by ste mali vybrať Vášmu potencionálnemu čitateľovi tri pre Vás najpodarenejšie knihy, ktoré by ste mu odporučili?

Najpodarenejšie? Hm… Raz som sa celkom dobromyseľne spýtal jednej viacdetnej matky, ktoré svoje dieťa považuje za najpodarenejšie. Odpovedala, že všetky, pretože všetky rovnako miluje. Mienim, že u spisovateľov je to podobné. A čo sa týka vašej otázky, záleží od kategórie čitateľa. Pre najmenšie deti máme edíciu Zorkine dobrodružstvá a tam by som ponúkol tohtoročnú novinku Zorka a dažďová víla. Starším deťom by sa mohla páčiť trebárs knižka Čarovný vlas z edície Krása národov. No a dospelému čitateľovi by som odporučil tiež novinku – román Lotor, ktorý vyšiel v edícii Zo zaviatych dôb.

2. Ako učiteľ ste sa podľa životopisu orientoval predovšetkým vo svojich mladších rokoch, ale aj neskôr, na mladého čitateľa a rodinné prostredie. Ako ste sa dostali k písaniu? V čom vidíte hlavný zmysel písania kníh pre deti a mládež a čo považujete za Váš najväčší úspech v tejto činnosti? 

Publikovať som začal v roku 2003, keď som mal ešte malé dcéry. V prvotine Terezkin košíček sú vlastne moje zážitky s nimi. Neskôr išlo aj o zážitky iných ľudí. A o to vlastne ide – máme žiť. V sebe, v okolí, v príbehu, v knihe. Autor vedno s čitateľom. Úspechom je, keď sa práve toto podarí, lebo len to pretrvá, čo skutočne prežijeme. Všetko ostatné odveje čas.

3. Na ukážku ste mi zaslali knihy z edície Zo zaviatych dôb a to konkrétne MÁRIA MAGDALÉNA dvetisíc rokov aktuálny príbeh, HLAS Z PÚŠTE a TAJOMNÁ TRÓJA, román o Kasandre – nespoznanom Svetle Tróje. Všetky tri knihy mimoriadne rozsiahle a tematicky rôznorodé. Čo vás inšpirovalo k ich napísaniu?

Absencia odpovedí. Človek je duch, a ak je živý, potom cíti nutkanie k hľadaniu. Má veľa otázok a potrebuje nachádzať odpovede, aby z nich získal múdrosť a z múdrosti poznanie. No nie je všetko iba vecou rozumu. Cit mnohokrát napovie viac. Cítil som, už od detstva, že Mária Magdaléna nie je taká, akou ju vykresľujú kánonické texty. A preto tento román. Hlas z púšte je hlasom Jána Krstiteľa, o ktorom sa tiež vie príliš málo na to, aby sme dokázali oceniť jeho prínos.

Chcel som o ňom porozprávať, čo mi priniesla inšpirácia, o ktorú som, ako presvedčený veriaci človek, poprosil. Práve preto vyznieva tento príbeh inak než biblicky, biblickému podaniu však neodporuje. Pri Tajomnej Tróji boli moje pohnútky viac-menej rovnaké. O tragickom konci tohto starovekého mesta vie skoro každý, avšak o najmladšej Priamovej dcére Kasandre takmer nik.

A bola to práve ona, ktorá Trójanov varovala. Horlivo a neúnavne. Žiaľ, márne, lebo človek zvyčajne dobré rady odmieta. Tieto tri príbehy vyvstávajú zo zaviatych dôb, preto sa táto edícia volá rovnako. Nateraz ju dopĺňa román Lotor, ktorého hlavný hrdina je jeden z mála šťastlivcov, ktorý našiel východisko z poblúdenia, čo zároveň poskytuje vzor pre súčasníka.

4.  Ako autora knihy Utopisti ma zaujal titul Dedičstvo Atlantídy. O Atlantíde sa toho už popísalo veľa a ako prvý ju spomína Platón na ktorého ste podľa anotácie knihy nadviazal. Napriek obrovskej časovej dĺžke atlantská legenda stále prežíva aj do súčasnosti. Dodnes sa vedú polemiky o existencie tejto pozemskej utópie s technologicky a morálne vyspelou civilizáciou. Čomu konkrétne sa v kontexte Atlantídy venujete vo vašej knihe a aké je jej hlavné posolstvo?

Vaša otázka už mnohé napovedá, Atlantíďania boli naozaj technologicky, intelektuálne i morálne vyspelí. No nechali sa ovládnuť pýchou a tá bola príčinou ich osobného pádu a napokon zániku celého kontinentu. Atlantída zhynula a ja sa obávam, že náš svet čaká to isté. Nechcem tým nikoho strašiť, ale ani nie som slepý. Máme dosť viditeľných aj citeľných dôkazov, kam to vedie, keď prevládne rozum nad citom.

Výsledky vlády bezohľadného koristníckeho rozumu vidíme denne na každom kroku. Drancovanie sveta neprestáva a výstrahy vychádzajú nazmar. Príbeh Atlantídy treba chápať ako predzvesť aj ako varovanie. Avšak nezmení sa nič, ak čistý cit opäť nezíska vládu nad pyšným rozumom, ktorý svoju sebeckosť maskuje najrozličnejšími pozlátkami.

5. V roku 2013 ste vydali knihu Liptovské čriepky založenú na liptovských povestiach a napokon povestiam sa venujete aj v knihe Strážcovia hôr (Povesti a staré príbehy o slovenských vrchoch). Akým spôsobom ste sa dostali k týmto povestiam? Kedysi v časoch pradávnych povesti zbieral náš Pavol Dobšinský. Akým spôsobom sa zbierajú povesti v dnešných časoch? Je to prejav Vašej fantázie alebo čerpáte priamo od ľudí? 

Trochu by som upresnil: najprv vyšla kniha Ružový grúň – dolnoliptovské bájky, povesti a povedačky, následne Sokolčianska mladucha – povesti a staré príbehy z horného a stredného Liptova, potom Strážcovia hôr, Liptovské čriepky, ktoré ste spomínali a napokon v roku 2018 vyšla súhrnná kniha Liptovské povesti. Takže je to dokopy päť kníh povestí, ale ešte som s týmto žánrom neskončil. Povesti som mal rád od detstva.

Prvú mi, ako malému chlapcovi, vyrozprávala moja matka. Bola to povesť o ružomberskej ruži. Povesti vyrastajú z dejín, ale sú aj vecou súčasnosti, pretože z nich čerpáme múdrosť a získavame poučenie. Staršie možno oprášiť, tie známejšie prerozprávať, mnohé sa dá nájsť v starých spisoch i v rozhovoroch s ľuďmi. Avšak povesť musí vychádzať z istých reálií, nielen z toho, čo sa „povedá“.

Zostatok je vecou autorovho vkladu – obrazotvornosti, inšpirácie, spisovateľského majstrovstva a tak podobne. Zdrojov je stále dosť, veď ako národ máme bohaté dejiny a zachované nám bolo i vzácne kultúrne dedičstvo otcov.

6. Venujete sa tiež poézii. Spísali ste napríklad básnický text k nástennému kalendáru A bolo Svetlo z roku 2013. Čo vás inšpirovalo k takejto činnosti?

Tých veršovaných kalendárov bolo viac. Vari sedem či osem. Bola myšlienka, aby sme ich vydali aj knižne. Snáď sa naplní. Poéziu mám rád, pretože je kráľovnou literatúry. Dnes je však v pozícii Popolušky. Dôvody nechajme nateraz bokom. No isté je, že dobrá poézia má potenciál dotknúť sa ľudského srdca a roznietiť v ňom plameň horúceho čistého citu.

A o to ide – prebudiť človeka, aby sa opäť stal Božím dieťaťom hodným bytia. Preto píšem aj básne, ktoré zvyknem vkladať do prozaických útvarov, tiež ako sprievodný poetický text k fotografiám či obrazom. Na konte máme jednu obrazovú básnickú zbierku. Keď sa nazbiera, azda vydáme aj ďalšie.

7. Založili ste tiež regionálnu pobočku Spolku slovenských spisovateľov. Akým spôsobom prebieha činnosť regionálnych pobočiek Spolku? Mohli by ste predstaviť našim čitateľom ako fungujú a združujú sa spisovatelia v regiónoch?

Asi máte na mysli Literárny klub ružomberských spisovateľov, pretože Žilinská odbočka v čase môjho vstupu so Spolku slovenských spisovateľov už existovala. Môžem však povedať, že Žilinská odbočka SSS je dlhodobo literárne a kultúrne plodná, k čomu prispievajú okrem iného aj literárne kluby. Náš ružomberský literárny klub má vyše 150 členov a množstvo aktivít.

Okrem publikačnej činnosti, ktorú považujeme za samozrejmosť, organizujeme rôzne kultúrno-literárne podujatia, ako sú napríklad pravidelné stretnutia spisovateľov, čitateľské a literárne súťaže, besedy s autormi, kultúrne stretnutia a pod. Naši členovia spolupracujú s knižnicami, miestnymi kultúrnymi organizáciami a združeniami, ale aj so školami.

Spomeniem aj Školu umeleckého priemyslu v Ružomberku, kde dlhoročne pôsobím – tam máme založený Literárny klub Mladé slovo, ktorý podporuje a vedie mladých (stredoškolských) básnikov, prozaikov, ilustrátorov a recitátorov. Takto by som mohol pokračovať, ale zoznam našich aktivít by bol dlhý.

8. Tak ako som sa pýtal aj ostatných autorov v rozhovoroch pre INLIBRI, opýtam sa aj Vás otázku, aká je úloha spisovateľa v súčasnej spoločnosti a ako vnímate súčasnú spoločnosť?

Úloha spisovateľa v súčasnej spoločnosti je rovnaká, akou bola v minulosti a akou bude aj v budúcnosti. Mám však na mysli spisovateľa, ktorý sa nespreneveril pravým ľudským hodnotám. Literatúra je súčasťou umenia a umenie je prejavom ľudského ducha. Je dôležité, ak nie najdôležitejšie, aby duch v podobe čistého citu vládol nad rozumom a nie naopak.

Rozum je totiž dobrý sluha, ale zlý pán. Ak sa vymkne spod kontroly, správa sa rovnako ako oheň pri požiari. Preto je nevyhnutné písať s citom pre cit, a pritom pestovať zmysel pre krásu, lebo človek je preto na svete, aby zušľachťoval seba a svoje okolie. Toto podporovať a o toto sa snažiť je podľa mojej mienky úlohou spisovateľa.

9. Záverom by som Vás poprosil o finálne posolstvo pre Vašich čitateľov, ktoré si budú po dočítaní tohto článku pamätať… 

Nič skutočne hodnotné sa nedá dosiahnuť bez lásky. Avšak aj pojem lásky je dnes pokrivený, a ak som v predchádzajúcej odpovedi spomenul pravé ľudské hodnoty, teraz vysvetlím aj pojem pravej lásky: PRAVÁ LÁSKA NEHĽADÍ NA TO, ČO SA MILOVANÉMU PÁČI, ALE NA TO, ČO MU PROSPIEVA. Tomuto krédu sa nesmie spreneveriť ani spisovateľ, inak dáva čitateľovi kamene namiesto chleba.

Rozhovor spracoval PhDr. Lukáš Perný, PhD.