Rozhovor so spisovateľom a prekladateľom Milošom Ferkom: Zmysel tvorby ako príležitosť na čo najspontánnejšiu sebarealizáciu

Miloš Ferko je slovenský prekladateľ, spisovateľ a recenzent pochádzajúci zo Spišskej Novej Vsi, absolvent doktorandského štúdia literárnej histórie a dejín romantizmu. Pôsobil ako učiteľ na základných školách v Bratislave, externý redaktor Historickej revue (2001 – 2002), asistent na na Univerzite Cyrila a Metoda či ako sociálny pracovník Katolíckej charity, lexikograf v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra (2005 – 2008), v Národnom inštitúte slovenského jazyka a literatúry Matice slovenskej a taktiež ako redaktor detských časopisov (Zornička, Včielka).

Získal niekoľko ocenení ako Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2010 (dielo Rodinný výlet), Cenu česko-slovenskej Akademie scince fiction, fantasy a hororu za najlepší teoretický text za rok 2007 (Dejiny slovenskej literárnej fantastiky) a Cenu Karla Čapka za rok 2005 v kategórii mikropoviedka.  

1. Začnem možno témou, mne vcelku blízkou a to je vaša fascinácia témou sci-fi a vedeckou fantastikou, ktorá má silný prienik s dejinami utopizmu. Ste autorom kníh Slovenská fantastika do roku 2000 a taktiež knihy Dejiny slovenskej literárnej fantastiky, ktorá v šiestich kapitolách mapuje túto oblasť čisto v slovenskej literatúre až po súčasnosť. Ktoré zo slovenských sci-fi diel Vás najviac zaujali a ktoré by ste odporučili na prečítanie? Taktiež ste sa sám spolupodieľal na antológiách fantastických poviedok. Čím Vás všeobecne zaujala téma sci-fi a odkedy sa téme venujete? 

Začnem odzadu, lebo ako človek, ktorý vyštudoval históriu si vážim a ctím chronológiu.  

Fantastike sa venujem od útleho detstva, lebo ma vždy zaujímal viac než realita. V pomerne útlej mladosti na strednej škole som začal čítať vedecko-fantastické romány o ktorých som už vedel, že  sú vedecko-fantastické, pretože boli v okresnej knižnici uložené v osobitnej skrinke. Tú som onedlho prečítal celú. V skrinke sa vedecko-fantastické romány a tiež aj antológie poviedok ocitli tak a preto, že vtedy a aj dodnes v mojom rodisku fungoval klub priaznivcov vedeckej fantastiky pod vedením pána Miroslava Bútoru. Tento klub mimochodom patrí, k najstarším na Slovensku. Na jeho aktivitách som sa však nikdy nezúčastňoval, pretože som odľud so sociopatickými sklonmi a s obľubou sa vyhýbam  priamemu kontaktu s ľuďmi. Tak či onak spomenutému klubu vďačím za prebudenie svojho žánrového povedomia. V Bratislave som sa potom okľukou predsa len stal členom fandomu… t. j. československého združenia priaznivcov fantastiky, do ktorého patrí aj klub z môjho rodiska. Stalo sa tak preto, že vo veľkomeste som našiel spriaznené duše svojho veku… na zasadnutie klubu  p. Bútoru som totiž šiel raz na priezvedy tak, že som si v čase konania sa tejto akcie v priestoroch knižnice akože obzeral knihy a pritom som aj ostal… pretože všetci zúčastnení boli o hodne starší… o desať alebo aj viac rokov…jeden zo zasadajúcich bol ale bratanec môjho otca, s ktorým sme sa z istých príčin vôbec nestýkali, takže som ho nepoznal, on mňa ale áno, pretože sa podobám tatkovi. Takže ma oslovil. Ale až potom, keď som vyšiel na chodbu, pobral sa za mnou… On totiž poznal môjho otca od detstva a tak vedel, akú povahu som zdedil.  

Zmienený pán, žiaľ už nebohý Jaroslav Bolčak, vtedajší kurič v kotolni a niekdajší rušňovodič  na medzinárodných linkách (onen presun v zamestnaniach sa udial áno, preto… on bol alkoholik… a preto nesmel k nám domov na príkaz mamy „ani páchnuť“) mi potom veľkoryso sprístupnil svoju knihovničku fantastiky. Býval mimochodom vo vedľajšom paneláku na našom sídlisku (to som tiež dovtedy nevedel… hej … i zato ma v knižnici asi tak rýchlo spoznal). Vo svojom veľmi pekne upratanom a čistom jedno-izbáku mal fantastiku v češtine, slovenčine, poľštine, ruštine, maďarčine, nemčine, bulharčine.  Čítal plynne  vo všetkých týchto jazykoch. To je však už dávna minulosť, posuniem sa ďalej, aby som teda neuviazol hneď v prvej otázke, najprv si trocha pohútam a potom sa pomknem smerom do aktuálnejšej súčasnosti aby som  odporučil zopár knižiek zo slovenskej fantastiky. 

Ergo hútanie. Bude sa týkať toho ,prečo čítam fantastiku. Nuž preto, lebo sa mi páči a páči sa mi preto, a že mi umožňuje vzdialiť sa od reality…do ktorej ma ale viac či menej nápadne vracia, umožňuje mi ju vnímať inak a miestami aj hlbšie, poskytuje iné perspektívy, ozrejmuje varianty a alternatívy, pričom tak nezriedka robí aj fantastika s úbohejšou literárnou úrovňou. Je to teda striedanie úniku s prienikom, fascinujúca vibrácia. Viac k tomu nemám čo dodať. Po hútaní nasleduje v odpovedi zvestovaná konkrétna časť.  

Knihy slovenskej fantastiky.  V kontexte staršej ide skôr, úprimne povedané o kuriozity… čitateľsky môžu dnes zaujať príbehy Jozefa Žarnaya a Jána Fketeho, ktoré nebohý Ondrej Herec veľmi múdro zaradil do pod-žánra juvenilnej fantastiky. Ex-post je mi veľmi ľúto, že som tomuto termínu, ktorý vytvoril on osobne, nevenoval patričnú pozornosť a väčšmi ho nepropagoval: mohol azda aspoň čiastočne zamedziť bezbrehému šíreniu slovného spojenia „young adult“ …zaužívaná skratka ktorého (YA). 

Znie teda s odpustením ako riadna somarina… Vrátim sa ale k téme. Ak teda tituly zo slovenskej fantastiky menovite, nuž radšej z modernejšej. Čiže. Projekt Zenta od Martina Juríka. Vyzretá, solídne a kultivovane napísaná alternatívna história o tom, čo by bolo keby sa Rakúsko-Uhorsko nerozpadlo. Tento román môžem smelo odporučiť aj náročnejším čitateľom. Tí by si inak mali radšej dávať pozor a neťahať sa so slovenskou fantastikou radšej za prsty… je to predsa len prevažne populárna literatúra.. navyše nezriedka ešte aj začiatočnícka, remeselne neveľmi zvládnutá. Literárnych fajnšmekrov, ctiteľov Dostojevského, Tolstého a či Dušana Kužela, by teda mohla doráňať svojou úrovňou. Ale nebudem zbytočne šprihať, skúsim radšej ešte dáky ten kladný príklad.  

Takže zbierka poviedok dnes už žiaľ tiež zosnulého Štefana Huslicu Niekedy. Mrazivé, prenikavé vízie. Škoda že autorovi nebolo dopriate napísať viac a rozvinúť svoj talent na širšej ploche. Nuž a čo sa týka tej širšej plochy naozaj úprimne odporúčam fantasy trilógiu Juraja Červenáka Bohatier, v ktorej sa autorovi za materiálu bohatierskch bylín a historických podkladov podarilo utkať vlastný pestrý, zaujímavý napínavý, pútavý príbeh… nič viac a nič menej. Juraj je predovšetkým epik, ktorý sa na nič iné nehrá, ale čo robí, to robí dobre.  

Po filozofické presahy, ktoré ale nikdy nikomu nesľuboval, si musíte odskočiť do iných textov.  

Zaujímavé knihy nájdete tiež v pomerne bohatej tvorbe plodnej autorky Lenoyn Štiblaríkovej, priaznivci fantastiky s tematikou letov do vesmíru si isto vychutnajú jej veľkoryso uchopenú prózu pod názvom Astrálny pútnik. Tí, ktorých väčšmi láka realita blízka, by nemali obísť (!fantastický!) román Bratislavská bludička, priaznivcov humoru zasa zaujme príbehov pod názvom Šťastlivec.  Z hľadiska humoru ma zaujal román Príbehy spod kiltu od Filipa Červenáka (nejde o príbuzného predošlého autora, ale o náhodného menovca). Pomerne rozsiahly opus s podtitulom Veveričiak začína ponúka sviežu paródiu príbehov o supermanoch. Debutantovi sa podarilo zaujať od tematiky vskutku obdivuhodný dostup a pretkať text pradivom zdržanlivej, avšak nesmierne účinnej irónie. Podobný postup ešte o čosi sofistikovanejšie uplatňuje vo svojich zdanlivo „brakových“ dielach autor známy ako Mark E. Pocha. To by už ale bola a iná kapitola a či priam e…pocha… takže sa radšej opatrne priblížim k záveru, v ktorom poriadne  nahlas poďakujem Ivanovi Aľakšovi za organizovanie Ceny fantázie, ktorá pre slovenskú fantastiku veruže miestami znamená aj viac, než by si zaslúžila…      

2. Za svoj debutový román Šťastie za dverami (2007) ste získali niekoľko pozitívnych hodnotení a bodovali v súťaži Román 2006. Alexander Halvoník charakterizuje toto dielo ako príjemné prekvapenie knižnej sezóny a zmieňuje sa o jeho existenciálnom rozmere. Neskôr ste získali Prémiu Literárneho fondu za rozprávku so zvieracími hrdinami Rodinný výlet (2010)..  

Hej, bolo to tak. Priznávam sa. Momentálne píšem beletriu výhradne sám pre seba a čakám či ma niečo z toho, čo plodím prekvapí natoľko, aby som sa to odvážil vytasiť pred verejnosťou. Zatiaľ sa tak nestalo.  

3. Prvý krát som sa s Vašim menom stretol pri čítaní knihy Rozjímanie o Veľkom inkvizítorovi (VSSS, 2005), knihy so zložitou existenciálnou tematikou, ktorá sa zapodieva závažnými filozofickými a teologickými záležitosťami. Vydedukoval som, že Vás výrazne oslovil existencializmus, ktorý posúvate do spoločenskej roviny. Vo svojom texte spomínate, že inkvizítor je stelesnením Satana, ktorý sa štylizuje do polohy sebaistého trpiteľa, a je „stelesnením analytického zmätku západných buržoáznych demokracií” (s. 48). Všímate si taktiež kontrast masy a elity, špeciálne elity, ktorá sa skrýva a modifikuje svoj spôsob života tak, aby bol dostupný čo najmenšiemu počtu jedincov (s. 46). Čo Vás viedlo k takýmto záverom? Mohli by ste tieto myšlienky viac rozvinúť? 

Úprimne povedané, k písaniu úvahy zaradenej do vami spomínanej útlej brožúrky som sa dostal tak, že ma o to poprosil zostavovateľ knihy pán Roman Michelko, respektíve  veľkoryso ako vždy mi poskytol príležitosť „zahútať sa“ nad zaujímavým textom. A tak som sa nevdojak ocitol medzi odborníkmi na existencializmus a Dostojevského. Bratia Karamazovovci sú úžasná kniha, o ktorej mnohí píšu elaboráty… ja som ju však ale celú čítal až asi päť rokov po napísaní tejto svojej reflexie. V tom čase som mal prečítanú len kapitolu o Veľkom inkvizítorovi a na základe materiálu, ktorý sa v nej nachádzal som potom usúkal svoje ..ehm.. uzávery… Dopustil som sa pritom v rozmachu samozrejme viacerých viac či menej krkolomných zovšeobecnení. Vrátane vety o vzťahu masy a elít… čo mám k nej teraz dodať? Ja predsa nie som politológ, ani sociológ.. nemlátil by som tu iba prázdnu slamu s otrubami. Vetu som zo seba dostal preto, že som bol vtedy doslova opojený nádhernou knihou Elisa Canettiho Masa a moc. Tam je to všetko o masách a elite lepšie… tak či onak s vetičkou o elite, ktorú si už nepamätám, sa stotožňujem i po rokoch. Elitárstvo je predsa svojráznou zmesou seba-prezentácie a maskovania sa. Niečo navonok smerom dolu, čosi pre seba. Problém tkvie v tom, že po čase nemusíte rozoznávať masku od tváre.  

Ale dosť už o tom, nerád by som sa zamotal do jalových špekulácií mimo svojho „rangu“.  

4. Ste taktiež mimoriadne aktívny prekladateľ a jeden z Vašich prekladov som taktiež čítal, resp. dokonca recenzoval (Sienkiewiczove Listy z Ameriky, VSSS, 2018). Aká je práca prekladateľa na Slovensku? Iste nie je ľahké preložiť text do druhého jazyka tak, aby zostala zachovaná podstata a zároveň text nestratil na kvalite. Dá sa vôbec prekladom zachytiť v plnej miere autenticita pôvodného diela? Aké máte skúsenosti s prekladaním kníh a koľko trvá priemerne preklad takej 200 až 300 stranovej knihy? Dá sa na Slovensku z prekladu uživiť? 

Práca prekladateľa na Slovensku je v zásade taká, aký je prekladateľ. Ja teda nie som ktovieaký prekladateľ a jazyky, z ktorých som prekladal, som neštudoval. Ale snažím sa. Je to boj. So syntaxou a štylistikou… chápete… idete si textom, idete ako po zelenej  lúke… a v tom zrazu hľa… vyrinie sa na vás záplava v podobe pätnásťriadkovej vety… pardon, súvetia, poskladaného z množstva navzájom poprepletaných vedľajších viet a vy zrazu neviete kam z konopí… medziiným azda aj hádam preto, že ste nikdy neštudovali latinčinu… a jej periódy… alebo vám prosto nestačí talent.

A dych mi vyráža pomyslenie na zúfalú odvahu, ktorú zakaždým preukazujem tým, že sa opovažujem prekladať texty omnoho kvalitnejších autorov ako som ja… sú to samozrejme všetci autori diel ktoré som doposiaľ preložil, pretože prekladať autorov mojej úrovne by nemalo zmysel a význam. Je to teda potom priam strašné… keď – a ak ste už teda v tej vete ako v slučke – kaši a či mlynskom náhone: áno, mlynský náhon je skvelý príklad. Dušan Kužel má v poviedke Zvlnená hladina zeme vetu o mlynskom náhone, v ktorej všetko víri, klokoce, žblnká, buble pení sa, vie; je to prosto mlynský náhon ako taký vo svojej podstate a dreni uchopený akoby ho autor namaľoval a ešte aj lepšie, pretože sú tam aj zvuky a vône a vy sa pri čítaní tohto textu nevdojak zháčite, ba priam ustrniete: dofrasa, napísal som ja niekedy takúto vetu? Odpoveď je žiaľ, jasne negatívna… a teda, ako smiem prekladať autorov, z ktorých viacerí preukázali ešte väčšiu štylistickú virtuozitu, konkrétne trebárs mnou vďaka prenesmiernej pomoci pani redaktorky Silvie Semakovej – ruská spisovateľka Larisa Rejsnerová syntaxou ktorej som doslova do písmena prekľučkoval – tu a tam uviazol, vrátil sa, zamotal ešte väčšmi alebo stuhol v hrôze sťa povrazochodec uprostred lana, keď Lara utkala zo slov rebrík a či spleť vlákien medzi štítmi obrazov…

V texte o Afganistane, ktorý nájdete v antológii rukého cestopisu pod názvom Na cestách má pekných pár desuplne krásnych viet o prvej továrni v Kábule na začiatku dvadsiateho storočia, o smršti na vrchole pamírskeho kopca, o priepastiach túžob i právd, o ťavíčatách pri vemene, o ženách v záhradách, háremov i probe, o mužoch krutých a naivných súčasne, o svrabe a hriadkach nemocnice presiaknutej odérom karbolu, o dvorčekoch karavanseraja a podnosoch, čo nám ta pod nos prinesú osoby bez svitu v zreniciach, o očiach stareny, ktorá sa uberá jarkom popri prašnej ceste, o oslíkoch čo tade stúpajú na končiar občas klesnú, pričom vás autorka zároveň oblaží alúziou na literárne dielo alebo o chvíľu neskôr a inde rybníkom rozhučaným nemotou rýb, klietkou s papagájom v korune moruše, sálou prekypujúcou tancom krások, urážkou horala (smrteľno-smrtiacou) , popisom vstupu v snop s volom, kreslením mapy francúzskych kolónií severnej Afriky chovanicou jedinej z tunajších ženských akadémií, pocitmi guvernantky onej devy, vyslúžilej metresy niekdajších pašov… atď. a pod…už vidíte, počujete?

Rozumiete, ako sa asi cíti človek, ktorý pochopil, že nie je Zora Jesenská ani Ružena Dvořáková Žiaranová virtuózne v Tolstého Vojne a mieri vybrnkavšia ďalšie „odstavcové vety“ o západoch slnka nad Slavkovom. Uf, ale stačilo, pokračujem v odpovedi. Preklad teda trvá tak dlho, kým je text smädný, pije a saje z vás všetko. A keď ste už ako suchá handra, skrz-naskrz vyžmýkaná a vyskúšali ste už všetky možné synonymá krížom-krážom, tak sa predsa posuniete ďalej.  

Preklad tristostranovej knihy mi teda trvá zhruba dva-tri mesiace, podľa náročnosti textu, prerátané na hodiny strávené pri ňom je to asi 250-400 hodín… takejto roboty, ktorá totiž musí byť samozrejme aj tvorivá… inak predsa text nezrekonštruujete… nie som schopný zvládnuť viac než 4 hodiny denne.. Písal som tu samozrejme o preklade beletrie, ktorým sa zapodievam, preklad odbornej literatúry má iné meandre a úskalia, všeobecne sa dá povedať, že sa v ňom musíte omnoho väčšmi venovať lexike, t. j. termínom, syntax tam býva jednoduchšia.  

5.  Zaoberáte, a to máme spoločné, taktiež recenzovaním kníh. Aké máte skúsenosti v tejto oblasti? Ako prebieha u Vás proces recenzovanie, kde knihy čítate a koľko Vám trvá napísanie kvalitnej recenzie? 

Recenzovaniu kníh sa v posledných rokoch venujem zriedkavejšie, skôr príležitostne… a to je dobre, lebo boli časy, keď som veru zrecenzoval každé vŕbu pri potoku a či motyku  zabudnutú na poli. A taký bol potom aj výsledok… teda text… recenzia by mohla byť… usudzujem opatrne po rokoch… byť aj tak trocha autonómnym útvarom, ktorý je schopný zaujať čitateľa aj sám osebe, nielen v súvislosti s obsahom recenzovaného diela. A to jednak obsahom – čiže by sa v ňom mali vyskytovať aj myšlienky recenzenta, popri reprodukčnej funkcii by mal zahŕňať aj produkčnú – druhak i formou, štylisticky. 

Inak samozrejme nemá zmysel ani význam hovoriť o procese… ak teda nemáme na mysli proces súdny… ktorý by si veru poniektorí recenzenti za svoje nedbalo naškrabotané texty zaslúžili. Zaraďujem medzi nich samozrejme čiastočne i seba. Recenzia ako žáner poskytuje šancu na kreativitu i čitateľský zážitok, ibaže tento potenciál hodne jej autorov nevyužíva.  

6. V čom vidíte zmysel tvorby spisovateľa v našom turbulentnom v 21. storočí a aký by bol Váš odkaz pre našich čitateľov?  

Zmysel tvorby spisovateľa vnímam ako príležitosť na čo najspontánnejšiu sebarealizáciu. Nemá dnes význam špekulovať o nejakých poslaniach. Tie by som radšej s úctou a vďakou prenechal politikom. Tvorca sa dnes vyjadruje sám za seba, taký aký je …alebo tak, ako to zahrá a či rozohrá v sieti svojich predstáv, fikcie, imaginácie. Preto ho neradno chytať za slovo ani za nohu: odpovie kopnutím metafory ako plachá žirafa, keď a ak na ňu zaútočí lev, vládca neúprosných právd, kráľ zžieravé slnko… Čitateľom teda prajem i želám všetko len to najlepšie a veľa pohody, nápadov a trpezlivosti so svetom.  

Rozhovor pripravil PhDr. Lukáš Perný, PhD.