Rozhovor so spisovateľkou Tatianou Jaglovou: Vzťahy sú základom ľudského života

Ďalšou respondentkou v sérii rozhovorov so slovenskými spisovateľkami a spisovateľmi bude bývalá novinárka a do súčasnosti aktívna spisovateľka a scenáristka, členka predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov RNDr. Tatiana Jaglová, ktorej nedávno vyšla kniha Čertova svadba. Ide o mysteriózny príbeh o hľadaní harmónie človeka s prírodou. Aj o tejto knihe sa budeme rozprávať so skúsenou slovenskou spisovateľkou. Autorka vyštudovala geofyziku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, od roku 1972 sa venovala povolaniu novinárky v denníku Smena a dvanásť rokov bola šéfredaktorkou týždenníka International ExPress. Neskôr pracovala v mesačníku Euroreport plus. Taktiež písala scenáre pre Krátky film Slovenskej filmovej tvorby, rozhlas a televíziu. Svoju literárnu tvorbu prezentovala v magazínoch Slovenky a Slovenských pohľadoch. Knižne debutovala v roku 2010 zbierkou psychologicky ladených poviedok Deň motýľa (Regent 2010) a neskôr napísala román Znamenie ohňa (SEN 2014). Následne vydala romány Šialený nápad, Strach zo zrkadla, Medúza na prvom poschodí a medzitým sa stala spoluautorkou kníh Ženy na ťahu a Keď život šplechne do očí, ako aj Dekameron (100 povídek, které vznikli v době koronaviru), ktorý vydala Obec spisovatelu České republiky. Za román Medúza na prvom poschodí získala prestížnu Cenu Ladislava Ťažkého.

Rozhovor

Som veľmi rád, že s vami môžem urobiť rozhovor keďže sa aj osobne poznáme z predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov a zapôsobili ste na mňa pozoruhodnou charizmou, ktorú majú iba umelecké duše. Podľa vášho životopisu ste sa väčšinu svojho života venovali novinárskej práci. Aký je podľa vás zásadný rozdiel medzi povolaním novinára a spisovateľom? Svoj debut ste vydali až v roku 2010… neplánovali ste napísať literárny debut už v minulosti?

Pravdaže, plánovala. Alebo, lepšie povedané, knihu som túžila napísať a vydať.

Lenže práca novinára je nielen veľmi zaujímavá, zodpovedná, ale aj namáhavá. A ak má človek rodinu, neostáva mu veľa času. Kniha je čosi ako veľký dom. Musíte vyhĺbiť základy, postaviť pevné, ale aj atraktívne múry, medzi ktoré by sa čitateľ uchýlil a vrch pokryť strechou, ktorú by neodniesol víchor literárnej kritiky. Novinár má prst na tepe času, noviny neodpustia nedostatok neinformovanosti.

Novinár má svoj životný postoj aj politický názor. Nuž – nechcela by som byť novinárkou v dnešných časoch, hoci ani v tých minulých to nebolo jednoduché, no mladý človek si vie nájsť svoje cestičky ako vpašovať do článku názor. Spisovateľ je slobodný človek. Môže povedať čo chce, vymyslieť si svet, v ktorom žijú jeho hrdinovia. Začala som písať knihy, keď som už mala viac času, aj pocit, že mám nejaké životné skúsenosti.

Ktorú z vašich kníh by ste čitateľovi odporučili ako prvú a prečo?

Vždy mám najradšej tú, ktorá mi práve vyšla. Keď dokončím dielo, akoby som zavrela jednu kapitolu svojho života, do ktorej som dala všetko, čo viem, čo som sa naučila, prežila, čo ma tešilo, bolelo, čo som túžila porozprávať svojim čitateľom. A neraz ma prekvapilo, keď mi niektorý/á povedali:  ,,veď to ste napísali o mne. Ja sa tak cítim…“ Nadovšetko rada čítam, mám rada romány s psychologickou hĺbkou, tie mi pomáhajú žiť. A aj ja chcem dať aspoň trochu takej radosti svojim čitateľom.

Vaše knihy boli recenzované v Slovenských pohľadoch, Literárnom týždenníku či Knižnej revue. Podľa Eleny Ťapajovej, ktorá recenzovala vaše dielo Znamenie ohňa vysoko prekračuje limity bežnej ženskej literatúry a príbehov o podobách lásky a vzťahov. Jana Šimulčíková o knihe Medúza na prvom poschodí do Literárneho týždenníka napísala: Príbeh knihy má všetky náležitosti kvalitného románu: kultivovaný jazyk, štýl, kompozične skĺbené dejové línie, širší dobový rámec, vyhranené charaktery kľúčových postáv. Na čo presne sa v otázke vzťahov vo svojej tvorbe zameriavate? Vo vašich dielach sa venujete téme medziľudských vzťahov… inšpirovali vás v tejto téme aj osobné zážitky zo života a do akej miery? Ako vnímate všeobecne medziľudské vzťahy v súčasnej hypermodernej dobe v porovnaní s dobou pred rokom 1989?

Vzťahy sú základom ľudského života. Či už medziľudské, či vzťah k práci, prírode, k  majetku. Zaujímajú ma, pravdaže, vzťahy medzi mužom a ženou – lenže láska nie je všetko. Je tu aj vzťah k deťom, rodičom, vlastné umiestnenie v kolobehu života, postoj k spoločenskej aj vlastnej morálke. Sebaspytovanie: som človek, ktorý niečo hodnotné vytvoril? Čo som dala druhým?

Čo som im nedala a mohla dať? A, isteže, píšem o tom, čo som sama precítila, čo ma formovalo, potešilo, zarmútilo. Písať román je tak trochu psychoterapia. To, čo vám spôsobilo rany, keď o tom napíšete, už menej bolí.

Na dobu mladosti si spomíname väčšinou pekne. Aspoň ja: to zlé sa mi podarilo zabudnúť, ostali pekné spomienky. Rozčuľuje ma, keď niekto nabáda: ,,Treba odpúšťať!“ Nie, netreba. Treba iba zabudnúť, zasunúť zlé kdesi do zadnej komôrky mozgu. A myslieť na dobré, čo nám život daroval. Pred rokom 1989 sme žili akosi družnejšie, veselšie, mali sme viac životných istôt (aspoň poniektorí).

A chválabohu, nebola digitálna doba. Ľudia si hľadeli do očí, navzájom sa dotýkali bez toho, aby ich niekto obvinil z obťažovania, a donekonečna sme sa rozprávali. Nič z tých malých potvor, ktoré dnes držia už deti v rukách a ani za svet ich nepustia, nás neovplyvňovali. Nie, žeby som nemala rada počítač, či múdry telefón. Ale je to vec, pomôcka. Nie úžasný človek, s ktorým sa môžem stretnúť a z očí do očí porozprávať. 

Stretávate sa aj priamo so svojimi čitateľmi a čitateľkami? Aké sú ich reakcie na vašu tvorbu a čo ich najviac na vašich knihách zaujalo?

Áno, stretávam sa. Ja sa vôbec rada stretávam. V prírode, pri prechádzkach, rada sa stretnem aj so svojím obdivovaným platanom v parku a vždy mu pošepkám kompliment. Rada sedím v kaviarničke s kamarátkami pri dobrom espresse s vysokou penou. Kým mama žila pozývala som ju každú stredu do kaviarne a tie chvíle patria k najkrajším v mojom živote. Neskôr ma pozývala dcéra a to boli tiež úžasné chvíle.

No a moji čitatelia? Keď sa s nimi stretnem, trochu sa ich bojím. Chcela som im dať to najlepšie v knihe a to isté chcem v rozhovore. Našťastie, väčšinou to dobre dopadne a rozhovor sa rozprúdi, neraz nás museli vyhnať z miesta, kde sa konala beseda, lebo čas už uplynul. Obyčajne mi vravia, že v mojich knihách našli kus seba: niečo podstatné, čo si dovtedy ani neuvedomili, alebo si to sami pre seba nedefinovali.

Mohli by ste našim čitateľom predstaviť vaše literárne vzory a inšpirácie, a taktiež vaše obľúbené knihy?

Toto je pre mňa najťažšia otázka. Lebo som knihomoľ a mnohí autori ma nadchnú. Dali by sa vymenovať velikáni svetovej literatúry, aj tí naši, slovenskí, isteže, prečítala som ich, ale aj množstvo iných kníh od menej známych autorov, ktoré mi dali odpovede na otázky, čo som sama nevedela nájsť. A tí, čo ma naučili ako postaviť v knižnom texte vetu. Lebo tá sa od novinárskej líši.

Prejdime postupne k vášmu novému dielu Čertova svadba. Zaujalo hneď veľmi pekným obalom a aj samotnou anotáciou, kde sa píše, že dielo tematizuje otázky neistoty, existenčných problémov, nedostatku zmysluplnej komunikácie, nestálosti citov a chaos v hodnotovom systéme. Akoby ste presne opísali symptómy našej doby. V diele ponúkate alternatívu úniku do prírody Čertovice. Na čo všetko sa čitateľ môže pri čítaní vašej knihy tešiť a čo vás inšpirovalo k jej napísaniu?

Naozaj som presvedčená, že príroda je liekom na doráňanú ľudskú dušu. Mne stačí vyjsť na Kolibu, hore nad Bratislavou a zdá sa mi, že som z pliec zhodila vrece kameňov. A čo potom  – nádherná príroda okolia Čertovice! Zrub, o ktorom píšem skutočne existuje a je taký ako ho opisujem. Lúka pred ním, plná kvetov a tri smreky sú tým najkrajším filmom, ktorý si pred očami premietam.

Človek je súčasťou prírody,  – nič viac, nič menej. Ibaže si to neveľmi uvedomuje. Mali by sme žiť v harmónii s prírodou, ale nevieme to. Nadraďujeme sa. Drancujeme ju, opovrhujeme jej systémom. Z hľadiska vesmíru je človek rovnako dôležitý ako jašterička, či smrek. Áno, človek má rozum – ale na koľko zlých vecí ho použil! A obávam sa, že tam, kde niet harmónie príde ku katastrofe.

Inšpiroval vás pri písaní vášho nového diela aj osobný život?

Osobného života sa nezbavíte ani keby ste chceli. Žije vo vás a zadiera pazúry. Osobný život nás naplnil pocitmi a tie sa derú na povrch. Spájame ho so životom svojich priateľov, s dianím v spoločnosti a odrazu máme plné vrece podnetov, do ktorého môžeme plnými hrsťami načierať.

Aké sú vše ďalšie literárne plány?

Druhá ťažká otázka. Dá sa vôbec niečo v covidovej dobe plánovať? Veľmi som smutná z úmrtí priateľov, rednú ich rady, rednú príležitosti ľudského kontaktu. Uvedomujeme si akou hodnotou je zdravie. A do všetkého sa ako slon v porceláne mieša politika. Žijeme v chaose – budeme si s ním vedieť poradiť?

Mám v hlave ďalší román… ale zatiaľ je len tam.

V čom vidíte úlohu spisovateľky a spisovateľa v 21. storočí? Akú by mal podľa vás plniť úlohu Spolok slovenských spisovateľov?

Vo svedectve o dobe, ľudských trápeniach a radostiach, podlostiach, orientácii na nesprávne hodnoty. Svedectvo, obžaloba, zúfalé hľadanie hodnôt. Neviem akú má ľudstvo pred sebou budúcnosť ak sa nespamätá… a neviem či nás ešte má naša planéta rada. Či nás chce, veď sme v podstate jej kožnou chorobou.

Spolok slovenských spisovateľov? Sto rokov mal a dúfam, že ešte dlhé roky bude mať rovnako významnú úlohu.

Na záver by som vás poprosil o posolstvo pre našich čitateľov…

Nemyslime si, že sme viac ako jašterička, smrek, či vesmírny prach. Sme súčasťou všehomíra, platia pre nás rovnaké pravidlá ako v celom vesmíre. Urobíme chybu, porušíme rovnováhu, vráti sa nám to. Žiaľ.