Rozhovor so spisovateľkou Alenou Stašíkovou Galvánkovou: K písaniu ma motivuje život

Alena Stašíková Galvánková je členkou Spolku slovenských spisovateľov a autorkou troch zaujímavých kníh. O tom prečo píše a o čom píše sa dozviete v najnovšom rozhovore.

Prinášame Vám druhý zo série rozhovorov pre kníhkupectvo INLIBRI. Rozhovor je súčasťou ambície propagovať slovenských spisovateľov, ktorí nedostávajú dostatočný priestor v slovenských médiách.

1. Dobrý deň, som rád, že môžem predstaviť ďalšiu zaujímavú osobnosť pre naše internetové kníhkupectvo INLIBRI. Ste autorkou doteraz troch vydaných kníh. Prvé dve boli venované historickým osobnostiam a tretia poézii. Čo vás motivovalo k samotnému písaniu?

K písaniu, či už prózy, alebo poézie ma motivuje sám život. Jeho všedná nevšednosť a vzrušujúci tok času, ktorý zachytávam do veršov, textov a myšlienok. Poézia je pre mňa sladkou reflexiou na aktuálne pocity. Pri čítaní mojej básne, napísanej hoc pred pätnástimi rokmi, si v okamihu vybavím okolnosti a pocity pri jej písaní. Je to ľahké, čas ako veličinu vnímam po svojom. Takmer totožný pocit, ako keď si prezerám svoje fotografie… 

Knihy, v ktorých opisujem životné osudy dvoch žien, skutočných historických postáv, vznikli z podobných pohnútok. Tak ako dnes, i v minulých storočiach prežívali ženy svoje osudy nielen v kontexte doby, no predovšetkým so svojou povahou, prioritami, citmi… Toto sa nikdy (našťastie) nezmení. Matka, milenka, manželka, sociálne postavenie, predsudky danej doby, politika, morálka a mnoho ďalších faktorov, ostanú navždy pojmy, ktoré tvoria rúcho našej existencie. V minulosti, dnes, navždy… 

2. Prvá z kníh je venovaná významnej osobnosti Žofii Bosniakovej, ktorá pôsobila taktiež v Šuranoch, čo je mestečko neďaleko mojej rodnej obce. Čím vás táto osobnosť zaujala? Čo všetko sa čitateľ dozvie o Bosniakovej vo vašej knihe?   

Hoci Žofia Bosniaková odišla z tohto sveta v roku 1644, do apríla 2009 jej nemumifikované telo pokojne odpočívalo v presklenej rakve, v kaplnke kostola v Tepličke nad Váhom, kým za smutných okolností skončilo svoju pozemskú púť… Niekoľko krát, do toho času som ju ,,navštívila” a stojac v tichu pri nej, premýšľala… 

Vždy som sa pri odchode usmiala a bez slov sľúbila, že nazriem do jej života a pretlmočím odkaz pre dnešok. Stalo sa, v roku 2015 bola krstená kniha Žofia Bosniaková – slovenská svätica, práve v Tepličke nad Váhom. 

V Šuranoch prežila Žofia krásne detstvo, v kruhu milovanej rodiny. Neskorší pobyt na Morave, potom na hrade Strečno, dve manželstvá i narodenie vytúžených detí, silno ovplyvnili jej dospelosť. Zo sveta odišla mladá, posolstvo úcty a lásky človeka k človeku nám tu zanechala. V roku 2018 som sa ako hosť zúčastnila konferencie, venovanej tejto výnimočnej žene.

3. V ďalšej knihe sa venujete fenoménu “biela pani”. V momente ako som uvidel názov vašej knihy, spomenul som si na legendárny film Bílá paní, ale aj na návštevu českých mestečiek, kde tieto “entity” často vyskytujú. Vy ste spracovala legendu o bielej pani z Levoče – Juliany Korponayovej Géczyovej. Čo je jadrom tejto knihy, prečo vás oslovila práve táto téma? A ešte jedna otázka, veríte v to, že sa biele panie skutočne na hradoch objavujú alebo to beriete skôr ako milé rozprávanie pre turistov?

Biela pani – Juliana Korponayová Géczyová je ďalšou skutočnou postavou, žijúcou v osemnástom storočí. Prvý krát som sa s ňou ,,stretla” v roku 2001, v nádhernej Levoči, v meste ktoré dodnes dýcha minulosťou. Bolo to v podzemnej kaviarni hotela na námestí. Jej portrét visel nad stolom, pri ktorom som ,,náhodou” sedela. Stačila krátka konverzácia pohľadom, bez slov. Vedela som, že si máme čo povedať… Nasledujúcich 15 rokov som v rámci času pravidelne cestovala  do Levoče. A pátrala. V uliciach mesta, v archíve, knižniciach, knihách, i na cintoríne. Materiály takmer žiadne, až v roku 2011 miestne múzeum potvrdilo identitu Bielej pani, jej meno, i údajne miesto, kde bola pochovaná…

Musím podotknúť, že mojím jediným hmatateľným materiálom, slúžiacim ako podklad k napísaniu príbehu, bola kniha Levočská biela pani, od známeho maďarského autora Móra Jókaiho, ktorú napísal ešte v roku 1885.  Nádherným, romantickým štýlom svojej doby, ktorý však tiež nepotvrdzoval skutočnú existenciu tejto dámy. Pár článkov, ktoré som k téme našla, opisovali bielu pani skôr ako kuriozitu, prízrak, blúdiaci po hradbách, nie reálnu postavu.

Od začiatku písania tohto príbehu, som si bola dobre vedomá časovej slučky… dlhej cca 130 rokov… Počas obdobia, kedy sa stihlo vystriedať niekoľko generácii, nikto už o Juliane viac nepísal, len Jókaiho kniha putovala časom, ako legenda… Napriek tomu, či práve preto, som sa pustila zároveň do pátrania i písania. Skúmala a skladala som historické fakty do celku. Ak sa niekomu po mne ešte podarí objaviť aspoň jeden nový fakt, budem úprimne rada. Snáď to bude čestný historik, či človek, ktorý bude sám aj pátrať.

Žiaľ, fenoménom dnešnej tvorby je pre mnohých pisateľov len skopírovať pokornú snahu autorov o čestnú interpretáciu dejov, dejín i vlastných pocitov. Doterajší historický výskum i moje 17-ročné bádanie sú v maxime, no verím, že sama ešte odkryjem kúsok príbehu. Teší ma, že som ho znova otvorila pre verejnosť. Fascinoval a fascinuje ma natoľko, že som sa (nielen) kvôli nemu presťahovala do Levoče. Podrobnejšie túto cestu opisujem v závere mojej knihy Biela pani z Levoče, ktorá vyšla v roku 2017.

4. Vaša tretia knihu, Ľadový oheň, tvorí poézia, ktorú ste písala až neuveriteľných 25 rokov. Nedá mi neopýtať sa otázku, ako vnímate svoje najstaršie verše v kontraste s najnovšími. Každý autor prechádza určitým vývojom a s odstupom čase sa na svoje texty pozerá inak, než v deň, keď ich napísal. Zároveň sa vás chcem spýtať v čom vidíte zmysel poetickej tvorby? Čo má poézia čitateľovi dať? 

Na túto milú otázku som už v podstate odpovedala. Aj dávno napísaný verš, je u mňa po prečítaní čerstvý, jednoducho sa presuniem v čase… a vrátim sa späť. Akonáhle dočítam báseň, som znova v prítomnosti. Zmysel tvorby? Vzrušenie, emócia, jednoducho pocit. Tých odpovedí je veľa, no pointa jedna. Každý z nás má našťastie slobodnú voľbu. Čo číta, čo si myslí, čo cíti. Prajem si jediné. Aby každý môj čitateľ pocítil pozitívnu emóciu. Či z textu, či z veršov.

Viem, nie všetko v našich životoch je v odtieňoch ružovej. No ako píšem v jednej básni:

                         ,,Aj v soli z našich sĺz sa trocha cukru skrýva.”

5. Všimol som si, že veľa cestujete a užívate život. Plánujete svoje cestovateľské zážitky spracovať aj do textovej podoby?

Áno, život si užívam naplno. Vždy v rámci možností, ale naplno. Cestujem, fotografujem, tancujem, milujem, žijem. Či si vychutnávam kávu v Monaku, Levoči, v kaviarni v Bratislave, Madride, či kdekoľvek na svete, pre mňa je podstatné, ako sa cítim na danom mieste, koľko je okolo mňa dobra a ľudskosti. Svet rada pozorujem z výšky lietadla, i z lavičky v parku.  Azúrová farba mora, i spev sýkorky na konári oproti, všetko je dôležité. Tak, či tak, svet je nádherný. Iste, mám aj cestovateľské literárne plány, zatiaľ vo forme tajomstva.

6. Ako vnímate dobu, v ktorej žijeme? Ako vnímate ako poetka nastávajúce udalosti a radikálne spoločenské zmeny?

Snažím sa ich vnímať predovšetkým ako informácie. Dobro a zlo, pozitívne a negatívne, vždy, v každej dobe, ide o historický balans. Misky váh sa nakláňajú zo strany na stranu. Osobne, vždy sama za seba, pristupujem k dejom tak, ako mi to káže rozum a cit. Teda hranicu môjho konania si strážim sama. Moja tvorba pramení hlboko v duši, aktuálna doba zatiaľ nemá na ňu vplyv.

7. Na záver by som vás poprosil o odkaz pre vašich čitateľov…

Drahým čitateľom rada odovzdávam moje osobné posolstvo:

,,Život je najvzrušujúcejší dar, ktorý máme. Myslíme na to v každom okamihu.” 

Rozhovor spracoval Lukáš Perný.