Rozhovor s Lýdiou Žakovou: Z ťažkých vecí sa dá prostredníctvom básne či hudby „vyletieť“

Na stránkach Soundcloud a Youtube si môžete vypočuť niekoľko zaujímavých a silne emocionálnych autorských, najmä klavírnych skladieb ako Tulák, Ľalia, Naivná alebo Studené ruky. Jej melancholická a komorná hudba miestami pripomína slovenský prog 70. rokov (napr. tvorbu Deža Ursínyho so skupinou Provisorium alebo jeho spolupráce s Ivanom Štrpkom) a miesia sa v nej prvky jazzu, blues aj klasickej hudby. Zapojila sa aj do súťaže Rádia FM, Demovnica a odohrala niekoľko sólových koncertov.

Jej poézia a próza bola ocenená na súťaži Literárna Senica Laca Novomeského a publikovala tiež v Literárnom týždenníku a revue DAV DVA. Pred rokom vydala svoj debutový album s názvom POEMA, ktorý je k dispozícii zdarma aj na stránke Bandcamp. Svoje básne aktívne zverejňuje aj na sociálnych sieťach.

1. Svoju tvorbu nazývate spovednou poéziou, prečo práve toto slovné spojenie?

Pretože môžem vyjadriť svoje prežívanie prostredníctvom básnických foriem.

Ak sa mi podarí pretaviť emócie do dobrej metafory, je v tom čosi oslobodzujúce. Myslím si, že z ťažkých vecí sa dá prostredníctvom básne či hudby „vyletieť“. Všetka ťažoba a zložitosť sa zrazu premení na energiu, ktorá sa odrazí od zeme a letí….a pôvodný ťažký pocit ťa už nestiahne dole.

V básni som autentická. To, čo by som inak možno zakrývala sa tu snažím využiť. Možno je báseň jediný priestor, kde hovorím pravdu. O sebe, o svete, o všetkom, čo som zažila.

2. Hmm… to je zaujímavá forma autoterapie, kedy ste s tým začala?

Približne pred jednou dekádou. Dospela som do bodu, kedy som sa cítila tak naplnená, že som potrebovala dostať von nejakou formou svoje skúsenosti. A potom, veľa som doslova hltala umenie okolo seba, knihy, filmy, hudbu…vypočula som ten nenápadný hlas zvnútra ktorý hovoril: aj ja chcem niečo povedať. Tak som začala.

3. Kto a čo konkrétne Vás najviac inšpiruje?

Anglosasská poetka Sylvia Plathová. Volám sa Lýdia Žáková…moja duša je v úzkom spojení s tým, o čom Plathová píše. Jej básne majú neuveriteľnú hĺbku, niekedy až fascinujúco nadprirodzenú, ťažko uchopiteľnú. Inšpiruje ma jej odvaha byť sama sebou, byť originálna. Jej básne nie sú robené na efekt, nesnaží sa zapáčiť. Ani ja nie som iná. Najmä v dnešnom svete mi príde zvláštne opisovať v básni len krásne veci, veď život je dnes všelijaký len nie krásny. Napriek všetkému však stále ostáva hlboký, má svoju hĺbku, ktorej, ak chceme, sa môžeme dotknúť.

Inšpirujú ma témy zo života, v poslednom času úplne zdanlivo nenápadné maličkosti, ktoré ostávajú často nepovšimnuté. Napr. jeden obyčajný konár stromu. Je až neuveriteľné, o čom všetkom hovorí ak ho necháš rozprávať. Alebo taká malina. Pokecal si si s ňou niekedy? Ja áno. Povedala niečo o úplnosti a o svojej nezávislosti. V istej chvíli som jej závidela …a pri písaní básni o nej som mala pocit, že mi nič na svete nechýba. Mám všetko. Zvláštne však? Tento rok sa veľa rozprávam so slnkom, následkom čoho viac spím, zdravšie jem, ľahšie sa odpútavam od toxického slizu, obmedzujem radikály všetkého druhu, teda nestabilné a agresívne energie.Príroda celkovo je môj hlavný zdroj, pretože milujem prirodzené veci. Šamanský let pri tvorbe je z môjho pohľadu zážitok, ktorý sa nevyrovná žiadnej droge. Je čistý. Vedomie rozširuje bez toho, aby zároveň otupovalo jeho „pozemské“ časti. Je pravdou, že sa mi ťažko vracia do ohraničenej reality. Moje krídla nepotrebujú veľa oddychovať. Inšpirujú ma príbehy ľudí. Keď píšem, či už báseň alebo poviedku, pracujem s veľmi subtílnou energiou, snažím sa zachytiť tie najjemnejšie nuansy pocitov a nálad, tie, ktoré si ani neuvedomujeme, keď sa veci dejú. Neskôr sa ten zážitok olúpe ako taká cibuľa a ja zisťujem, že má toho viac, čo vie povedať, veľa rôznych významov. Neexistuje šťastná, či nešťastná láska pokiaľ začneš odkrývať rôzne pohľady na ňu. Mne sa časom zdajú všetky rovnaké. Každá mala svoje jing a jang, svetlú miestnosť aj tmavú kuticu. Čas ju rozobral sám a zobral tam, kam mal. Momentálne sa cítim veľmi voľná, slobodná vo výbere toho, čo mi univerzum servíruje. Niekedy je ale najlepšia voľba pôst.

4. Ako vzniká Vaša hudba?

Zoberieš báseň, niekoľko básní a obrúsiš ich tak, aby boli ľahšie stráviteľné. Je to vlastne hra s energiou. Pomôže vyjadriť to, na čo už slová nestačia. Napr. taká hudba S. Rachmaninoff, jeho klavírne koncerty znejú ako seansa s bohom na ktorú neexistujú slová ale všetci vieme, cítime, o čom hovorí. Vážna hudba je pre mňa elixír, tak čistá energia je v dnešnom svete vzácna. Moja hudba je vlastne poézia na klavíry, spievaná poézia. Používam v nej jednoduché rýmy aby sa dobre spievali a aby v nich ostala pôvodná emócia zachovaná. Nie je to nič zložité, pre mňa je to relax a zábava. Keď som takto obrusovala tvoje básne, vznikla pieseň Lúč, ktorá je veľmi dobrá.Keďže som profesiou psychologička, často pracujem na „dolných poschodiach“ na ťažkom teréne v problémoch mojich klientov. Ako keď sa pohybuješ v pivnici domu. Potom idem na prvé poschodia, do obývačky. To je dobré miesto na písanie. A keď začnem spievať, mám pocit, že sa premiestňujem niekde na balkón, či do záhrady. Keď sa povie: „život bez hudby si neviem predstaviť“, pre mňa znamená, „neviem si predstaviť život bez záhrady“.

5. Ako vyzerá tá Vaša?

Divoko. Má svoju učesanú tvár keď pokosím, postarám sa o kvety, stromy. A zo zásady má svoju divokú časť, do ktorej nezasahujem vôbec. Mám veľké šťastie, že v tejto časti býva obrovská vŕba. Moja bútľavá vŕba, je schopná ma počúvať hodiny. A keď nemám čas počúvať ja ju, jej rady, tak mi ich pošepká v snoch. Znie to divne, no ja na dušu stromov verím. Máme spolu dobrý vzťah. Uzemňujú ma, kotvia a to ja potrebujem. Divokou, ale dobre vychovanou časťou  mojej záhrady sú aj moji psy. Zachránila som ich z ulice, iba raz, oni mňa zachraňujú často. Krutosť a bezcitnosť sveta je myslím pre každého umelca náročnou výzvou. Samozrejme, nemé tváre sú tiež moji poslucháči, ktorí unesú všetko. Nádhera.

6. Bola ste niekoľkokrát ocenená. Ako vnímate tieto ocenenia, čo pre Vás znamenajú?

Práve si po jednu pôjdem do Zvolena. Pamätám si na svoju prvú. Bolo to pred piatimi rokmi keď som sa presťahovala na vidiek. Sychravá studená jeseň, večer som sa vracala z práce vlakom, domov chodila vyčerpaná neskoro v tme. Vytiahla som obálku zo schránky, Jurinova jeseň, moje prvé čestné uznanie. Wau. Dostala som pozvánku do jednej veľkej miestnosti citlivých duší, ktorí si kosti lámu zvláštnym spôsobom, a z toho prachu čo v nich ostáva, tvoria kamienky vlastného ruženca. Básnická zbierka. Áno, je to aj môj veľký sen. Všetky ďalšie ceny mi priniesli neopísateľný pocit, akúsi zmes vzrušenia, nadšenia, extázy ale aj zvláštnej úzkosti, osamelosti a smútku. Tak predsa, to čo som si ja, a nikto okolo mňa nechcel pripustiť sa stalo realitou. Som poetka. Som konkubína bohov.

7. Pred rokom ste vydala váš hudobný debut Poema. Aké sú Vaše ďalšie hudobné plány?

Chcem pokračovať v tomto duchu, prepájať piesne a básne v jednom formáte. Táto kombinácia ma naozaj vystihuje. V mojej dna cítim, že som poetka a speváčka. Hrať na klavíri som sa naučila a komponujem čiste pocitovo, podľa nálady. Natočila som tri nové piesne, ktoré postupne pridám na youtube. Najľahšie sa mi vyrábajú domáce live videá, ktoré nič nestoja a sú hotové hneď. Tie sú na facebooku. Moja fb stránka je vlastne moja veľká básnicko-hudobná zbierka. Chýba mi ale živé vystúpenie, očný kontakt, spirituálna melasa, ktorá vzniká a pulzuje jedine na koncertoch.

Rozhovor spracoval PhDr. Lukáš Perný, PhD.