Recenzia na knihu od Dominiky Dinusovej: Róza Luxemburgová/ Cesty revolúcie

Róza Luxemburgová (1871 – 1919) vstúpila do dejín politického myslenia ako marxistická teoretička, ekonómka a radikálna politička. Knižné dielo Róza Luxemburgová / Cesty revolúcie približuje slovenskému čitateľovi jej osobnosť ako autentickej predstaviteľky socialistického a komunistického hnutia, ktorá patrila k významným osobnostiam II. internacionály.

Autorka knihy, Dominika Dinušová, reflektuje jednotlivé etapy života a tvorby Rózy Luxembrugovej na pozadí konkrétnych historických udalostí a reálií. Zároveň hodnotí prínos jej tvorby z hľadiska uchopenia klasického problému revolúcie ako zmeny spoločensko- ekonomickej formácie v danom filozofickom kontexte. Všíma si jej postoje k otázke militarizmu, imperializmu, ale aj prínos k ekonomickej teórii, alebo problematike emancipácie žien.

Úvodná kapitola predloženého knižného textu reflektuje spoločenské pohyby, ktoré mali vplyv na formovanie teoretického prístupu a politickú činnosť Rózy Luxembrugovej. Jednalo sa o (buržoázno-demokratické) politické zmeny, ktoré boli dôsledkom Francúzskej revolúcie. Nahrádzali feudálne politické zriadenie, na miesto ktorého nastupovali nové kapitalistické a republikánske štruktúry. Zároveň narastali požiadavky na zmenu spoločensko-
ekonomického poriadku, ktoré mali svoj počiatok už v Parížskej komúne. Róza Luxemburgová osobitne analyzovala sformovanie kapitalizmu do imperialistického štádia, ktoré sprevádzalo etablovanie nových politických poriadkov. V tomto kontexte vysvetľovala aj fenomén militarizmu ako metódy imperializmu. Senzitívne vnímala vojnové krivdy, pričom dosiahnutie trvalého mieru spájala s etablovaním socialistickej spoločnosti.

Popri dialektickom uchopení teórie a praxe, ktoré bolo pre Luxemburgovú signifikantné, predložená monografia reflektuje aj pohnuté životné osudy tejto poľsko-nemeckej osobnosti socialistického hnutia. Róza Luxemburgová mala židovský pôvod, pričom sa narodila na území dnešného Poľska
(1871, Zamość). Túto časť poľského územia po Viedenskom kongrese okupovalo cárske Rusko. Už v mladom veku udržiava kontakty s viacerými socialistickými skupinami. Aby sa vyhla trestnému stíhaniu kvôli politickej agitácii medzi varšavskými študentami musela prekročiť poľsko-nemecké hranice. Študovala vo Švajčiarsku na univerzite v Züruchu, ktorá umožňovala štúdium aj ženám, čo v danej dobe nebolo samozrejmosťou. Počas svojho
aktívneho života sa venovala publikačnej činnosti a zapájala sa do straníckej práce. Meno Rózy Luxemburgovej bolo počas jej krátkeho, ale aktívneho života spojené s činnosťou viacerých politických subjektov. Konkrétne so Sociálno-demokratickou stranou Kráľovstva Poľska a Litvy, Sociálno-demokratickou stranou Nemecka, Nezávislou sociálno- demokratickou stranou Nemecka a Komunistickou stranou Nemecka.

Monografia približuje jej názorové rozpory s politikom a teoretikom nemeckej sociálnej demokracie Eduardom Bernsteinom, ktorý zdôvodňoval potrebu nanovo prehodnotiť východiská a ciele marxizmu. Luxemburgová nesúhlasila s jeho snahami o revíziu klasických princípov socialistického hnutia v podmienkach nového storočia. Bernstein okrem iného tvrdil, že kapitalistické hospodárstvo disponuje schopnosťou prispôsobiť výrobu situácii na trhu, a to vďaka pružnosti moderného úverového systému, rozvoju dopravy a podnikateľských organizácií. Luxemburgová mu protirečila. Predloženej monografie v tejto súvislosti uvádza štúdiu spomínanej nemeckej teoretičky Sociálna reforma alebo revolúcia?, podľa ktorej v kapitalistickom systéme je kríza jedinou formou pravidelného riešenia rozporov „…medzi neobmedzenou vývojovou schopnosťou výrobných síl a úzkymi hranicami zhodnocovania.“ (str. 50)

Nejednalo sa pritom o okrajovú polemiku dvoch teoretikov, keďže východiskom Bernsteinovej revízie marxizmu bola filozoficko-gnozeologická kritika materialistickej dialektiky. Luxemburgová otvorene vystupovala proti takzvanému revizionizmu a oportunizmu, podľa ktorého rozvíjajúci kapitalizmus sám reguluje svoje rozpory. Luxemburgová považovala odbory či reformné politické strany spojené s expanziou sociálnej demokracie za dôležitý predpoklad rozvoja triedneho vedomia proletariátu, sami o sebe však nemôžu vytvoriť socialistickú spoločnosť (ako tvrdil aj Eduard Bernstein).

Takzvaní oportunisti svoje teoretické východiská premietali (najskôr) do politickej stratégie a taktiky. Luxemburgová sa však od začiatku stavala proti tendenciám, pre ktoré nebola likvidácia (starého) kapitalistického režimu nevyhnutná, keďže v dôsledku vlastného rozvoja mal regulovať svoje rozpory. Proti takejto vízii stavala vlastnú tézu, podľa ktorej sa transformácia kapitalizmu na socializmus neuskutoční bez revolúcie. Jej zámerom bolo zachytiť zákonitosti ekonomických procesov spojených s konkurenčným bojom kapitalistických štátov o kolónie, investovaním, systémom medzinárodných pôžičiek, či dominantnou úlohou bankového kapitálu a priemyselných kartelov vo (svetovej) politike. Zásadným príspevkom Rózy Luxemburgovej do diskusie o imperializme (v období pred prvou svetovou vojnou) bol odborný text Akumulácia kapitálu.

Luxemburgová odvodzovala krízu primárne z protirečenia medzi výrobou a spotrebou. Podľa kritikov tohto jej prístupu mala postupovať bez hlbšej analýzy protirečení, ktoré vznikali medzi spoločenským charakterom výroby a súkromným charakterom jej privlastňovania. Dinušová v predloženej publikácii uvádza, že: „Ekonomické zákonitosti kapitalizmu sa jej javili skôr ako problém realizácie nadhodnoty v nekapitalistických oblastiach svetového trhu. Teoretickú analýzu imperializmu poňala teda ako analýzu zákonov kapitalistickej akumulácie.“ (str. 79)

V tomto kontexte Luxemburgová ponímala abstraktný model „čistého kapitalizmu“ ako určitú teoretickú schému s tým, že pre fungovanie kapitalistickej reprodukcie bol popri „súhrnnom kapitalistovi“ a „súhrnnom námezdnom robotníkovi“ potrebný ešte kupec/spotrebiteľ, ktorý bol schopný zaplatiť za príslušnú produkciu. Ako sa ďalej uvádza v monografii: „Podľa Rózy Luxemburgovej je možné takéhoto spotrebiteľa nájsť len v nekapitalistickom prostredí kapitalizmu. Ak takéto prostredie neexistuje, stráca možnosť existencie aj sám kapitalizmus.“ (str. 81)

Dielo Akumulácia kapitálu v čase jeho vydania vyvolalo protichodné polemiky, pričom ortodoxní marxistickí teoretici upodozrievajú Luxemburgovú z nepochopenia tematického poľa kapitalistickej akumulácie. Odhliadnuc od teoreticko-metodologických sporov, Akumulácia kapitálu poskytla argumenty pre kritiku kolonializmu a tiež politických kríz, ktoré vyplývali z koloniálnych konfliktov. Ako podľa Dinušovej uvádza Luxemburgová v Akumulácia kapitálu, charakteristickou črtou imperializmu bolo rozšírenie nadvlády zo starých kapitalistických krajín do nových oblastí s dôrazom na konkurenčný boj o ich ovládnutie. Imperializmus tak predstavoval politický výraz procesu akumulácie, a to v zápase o zvyšky neobsadeného nekapitalistického prostredia. Ako vyplýva aj z analýzy Luxueburgovej diela: „Róza Luxemburgová si ako jedna z mála nemeckých sociálnych demokratov uvedomovala hroziace nebezpečenstvo vojny. V rokoch 1913 a 1914 sa venovala takmer výlučne otázkam militarizmu.“ (str. 93) Cieľom jej aktivít sa preto stal boj proti militarizmu a imperializmu vládnucej triedy a jej zahraničnej politike. Odhaľovala pritom, že „nepriateľmi Nemcov nie sú Francúzi, Angličania, Číňania alebo iné národy, ale vlastná kapitalistická vládnuca trieda, ktorá ich v záujme rastu vlastného zisku vrhla do civilizačnej katastrofy.“ (str. 94)

Dominika Dinušová v samostatnej kapitole analyzuje aj dobovú polemiku medzi Luxemburgovou a Vladimírom Iľjičom Leninom. Objektívne pritom vysvetľuje ich dialóg, ktorý sa týkal najmä troch zásadných tém. Práva národov na sebaurčenie. Organizačné otázky výstavby strany. Taktický postup pri presadzovaní revolúcie. Ako je známe, Lenin presadzoval organizáciu strany zhora.

Prínosom predloženej monografie je teoretické vymedzenie myšlienok R. Luxemburgovej v perspektívach súčasnosti, ktoré jej autorka zhrnula v samostatnej kapitole knižného textu. Luxemburgová nebola zástankyňou reformy kapitalizmu, ktorý len obrusoval jeho ostré hrany, pričom systém ako taký by zostal zachovaný. Uprednostňovala socialistickú revolúciu, ktorej cieľom bola socialistická (proletárska) demokracia. Ako uvádza Dominika Dinušová: „…Luxemburgová neusilovala o buržoáznodemokratickú revolúciu – ale vnímala demokraciu, v jej etymologickom rozmere ako vládu ľudu, uskutočniteľnú len v iných spoločensko- ekonomických podmienkach, ako sú kapitalistické.“ (str. 140)

Karol Marx, ktorý bol kľúčovou postavou pri deskripcii dejín spoločenských vzťahov, založených na striedaní spoločensko-ekonomických formácií, nevnímal úlohu filozofie (len) v rovine vysvetľovania sveta, ale ju posúval do oblasti praktickej (politickej) realizácie. Takéto chápanie úlohy filozofie si osvojila aj Róza Luxembrugová. Za svoje politické presvedčenie, názory a postoje bola počas svojho života perzekvovaná, väznená a napokon i v Berlíne v roku 1919 surovo zavraždená. Odborná publikácia predstavuje zaujímavý príspevok o živote a diele Rózy Luxemburgovej, ktoré približuje slovenskému čitateľovi vedeckým, ale zároveň zrozumiteľným jazykom. Sekundárne dokumentuje vývoj socialistického a komunistického hnutia v dobe, v ktorej sa aktívne zapájala do politického diania. A nepriamo aktualizuje Luxemburgovej prístup k témam a problémom, ktoré vystupujú aj v súčasnom politickom diskurze.