Recenzia na knihu Lužinova obrana od autora Vladimíra Nabokova

Bielo – čierne figúrky postáv vyradené zo šachovnice sveta. Aj tak môžeme definovať Lužinovu obranu.  Prvú exilovú novelu z pera Vladimíra Nabokova,  ktorá  bez veľkého povšimnutia prebýva osemdesiat rokov v tieni najznámejšieho autorovho diela Lolitta.

Nabokovov  život zrkadlí nešťastné osudy ruskej emigrácie dvadsiateho storočia, čo výrazne rezonuje vo všetkých dielach tohto majstra postmoderny. Nabokov ako syn člena Kerenského vlády musel opustiť v čase Veľkej októbrovej revolúcie Rusko a udomácniť sa v medzivojnovom Berlíne, aby bol následne o dvadsať rokov nútený utiecť pred nacizmom do Spojených štátov a následne dožiť vo Švajčiarskej emigrácii.

Lužinova obrana je z raného obdobia autorovej tvorby. Odráža pocit odcudzenia a neschopnosť stotožniť sa s novým svetom, tak ako asi žiaden Nabokovov román. Ako skúsený autor novátorského štýlu písania sprevádza  čitateľa labyrintom skrytých významov, ktoré musí čitateľ dešifrovať a tak dotvoriť dielo sám.

Novelu Lužinova obrana je ako matrioška, ktorú môžeme čítať ako zaujímavý príbeh o úpadku človeka alebo ako príbeh nasýtený odkazmi.  V prvej vrstve pomyselnej matriošky sledujeme príbeh šachistu, ktorého vášeň pre šach strhne do sveta  neúprosných ťahov z ktorých niet cesty späť. Pod príbehom  podivína  šachistu Lužina sa ukrýva ďalší príbeh celej  generácie bielogvardejcov žijúcich v Berlíne.

Novela predstavuje fiktívny šach, kde každý ťah otvára nové možnosti interpretácie.

Dominik Petruška

Knihu nájdete aj na našom online kníhkupectve: Vladimír Nabokov – Lužinova obrana