Recenzia na knihu Etely Farkašovej: O tichu, pomalosti a iných hodnotách

Etela Farkašová uvažuje o význame ticha a pomalosti v dvoch rovinách. Na úrovni singulárneho prežívania a súčasne tematizuje nadindividuálny rozmer týchto hodnôt. V predloženom knižnom diele O tichu, pomalosti a iných hodnotách zároveň poukazuje na hluk a rýchlosť, ktoré majú vplyv na kvalitu života, pričom sú spojené najmä s negatívnymi dôsledkami.

V eseji sa odvoláva na viacero svetových i domácich osobností z oblasti filozofie, špeciálnych vied či literatúry, pre ktoré predstavuje ticho dôležitú a nezameniteľnú kategóriu. Čitateľom približuje názory Bacona, Bourdieua, Ernauxovej, Geißlera, Guardiniho, Münza, Nietzscheho, Pascala, Rúfusa, Števčeka, Wehmeyerovej, Wittgensteina a mnohých ďalších autorov a autoriek.

V knižnom texte sa čitateľ dozvedá nielen o názoroch, ale životných postojoch významných svetových mysliteľov. Immanuel Kant pristupoval k výmene bytu, pokiaľ nenachádzal ticho potrebné na premýšľanie. Arthur Schopenhauer pri hodnotení konkrétnej osobnosti vychádzal z jej vzťahu k tichu. Pre Romana Guardiniho bolo ticho podmienkou na uskutočnenie veľkých vecí.

Pri uvažovaní o tichu si autorka uvedomuje, aké následky by mal jeho trvalý stav. Po krátkom čase by bol podobne rušivý ako dotieravý zvuk. Ticho a pomalosť, ako aj antonymá týchto hodnôt (hluk a rýchlosť) sú nielen záležitosťou percepcie a kognitívnych schopností, ale predstavujú kultúrny jav, ktorý je formovaný sociálnym prostredím.

Hluk aj rýchlosť patria k ľudskému životu. Problémom je to, ako sa (rýchlosť) premieta do direktívneho časovania ľudských aktivít. Prispôsobovanie času hodnotovej logike kapitálu. Ako uvádza Farkašová, s odvolaním sa na Elisa Cenettiho: „…hoci sa všetko zrýchľuje, aby bolo viac času, stále je ho menej a menej…“ (str. 87) Ľudskej pozornosti pri dosahovaní plánovaných mét veľa ráz uniká charakter samotného cieľa i jeho dôsledkov.

Carl Gustav Jung tvrdil, že pre človeka „dnešnej“ hlučnej spoločnosti je charakteristická infantilná závislosť od vonkajšieho sveta. Ľudia, ktorí sa nedokážu (nemôžu alebo nechcú) prispôsobiť rýchlej spoločnosti sú vnímaní ako (menej) užitoční. Farkašová usudzuje, že pomalšie premýšľanie a rozhodovanie nemusí byť znakom neschopnosti, ale požiadavkou na dôslednejšiu analýzu či konfrontáciu s inými náhľadmi.

Kriticky vníma trend ekonomizácie života, ktorý je spojený s orientáciou na mladosť a s ňou spojené charakteristiky. Flexibilitu. Rýchlosť. Výkonnosť. Dynamiku. V tomto kontexte si všíma oslabovanie medzigeneračnej solidarity, ktorú sprevádza ostrakizovanie staroby. Ignorovanie starších ľudí je pri tom veľa ráz sprevádzané neskrývane hanlivými vyjadreniami o ich zbytočnosti.

So superrýchlou spoločnosťou, ktorá je orientovaná na permanentný rast v oblasti produkcie, spotreby či poznania je spojený i fenomén kvantifikácie. Zasahuje do všetkých oblastí individuálneho i spoločenského života. Tendencia k „dataizmu“ znamená, že hlavným kritériom hodnotenia sa stáva merateľnosť. Mnohé javy, procesy alebo činnosti pritom nemožno redukovať len na kvantitatívne údaje.

Obeťou preferovanie merateľnosti (prostredníctvom číselných údajov) pred kvalitatívnymi opismi javov sa neraz stáva autentické umenie, ale dopláca naň i veda a výskum. Farkašová sa odmieta zmieriť s tým, aby boli posudzované len z hľadiska trhového potenciálu. S odvolaním sa na Konrada P. Liessmanna upozorňuje, že spoločnosť sa vzdialila od pôvodnej klasickej idey vzdelanosti a múdrosti ako kultúrnej sebatvorby človeka.

Autorka stanovuje jasnú diagnózu: „V rútiacom sa zahlučnenom prostredí jestvuje nebezpečenstvo, že nedochádza iba k zmenšovaniu estetickej senzitívnosti či intelektuálnej zrelosti, ale aj k oslabovaniu morálnej a celkovej – či už individuálnej alebo kolektívnej – citlivosti na najrozličnejšie signály o stave sveta.“ (str. 142) Osobitnou kategóriou je devastačné pôsobenie spoločenského systému, ktorý je založený na princípe (ekonomického) rastu na životné prostredie. Farkašová v tejto súvislosti konštatuje: „Ak by sa mala uskutočniť jeho zásadná zmena, nevyhnutná by bola transformácia dominantných kultúrnych vzorov, hodnôt, princíp konzumentstva by musel byť nahradený princípom udržateľnosti, ten by mal prioritu pred ekonomickými záujmami.“ (str. 144) Východisko hľadá v spomalení. Limitovaní alebo regulovaní rýchlosti v rôznych sférach ľudskej činnosti.

Hľadanie hraníc organizovanej ľudskej činnosti by malo viesť k jej spomaleniu. To sa stáva nezameniteľnou hodnotou. Autorka jeho význam približuje v širšom spoločenskom kontexte, ale i z hľadiska každodenných aktivít, ktoré sú spojené s bežným rutinným životom.

Čitateľom tak približuje hnutie „pomalého jedla“ či „pomalej módy“, kritizuje „rýchloturistiku“, predkladá požiadavku na nové definovanie úspechu.
Z hľadiska spracovania poznatkov, informácií alebo príbehov sú zaujímavé autorkine osobné skúsenosti s „pomalým čítaním“ alebo „pomalým písaním“, ktoré stavia do polohy vlastného literárneho programu. Čítanie bez náhlivosti a stresu prináša neopakovateľnú možnosť preniknúť do textu. Ako také má nielen estetické dôvody, ale aj vplyv na koncentráciu recipienta, ktorá sa môže prejaviť v iných oblastiach.

Pani profesorka Farkašová sa predloženým knižným dielom prihovára za revolúciu nového životného štýlu. Zníženie pracovného a životného tempa. Pri deskripcii bezhraničného zvyšovania dynamiky vývoja (spojenom s nadmerným čerpaním neobnoviteľných zdrojov) poukazuje na koncept environmentálnej demokracie, ktorá podrobuje verejné i súkromné aktivity testom ich zlučiteľnosti s ekologickou udržateľnosťou.

Niektorí protagonisti „pomalej filozofie“ zastávajú názor, že nie je namierená proti podstate kapitalizmu, iba smeruje k jeho čiastočnej transformácii. Autorka v tomto kontexte nastoľuje otázku, či je regulácia rastu, trhu a zisku ešte zlučiteľná s kapitalistickým systémom? Na túto otázku neformuluje politickú odpoveď. Jej tematické pole však dopĺňa opisom desivých prognóz ohľadne klimatických, demografických a sociálnych zmien.

V podtitule knihy sa uvádza, že je esejou o čase, v ktorom žijeme, a o tom, ako ho žijeme. Knižné dielo zároveň predstavuje aj osobnú výpoveď Etely Farkašovej, ktorá sa vracia k svojim predchádzajúcim dielam, no nie s cieľom bilancovať jej tvorbu, ale na ich posolstve, či príbehoch vybraných postáv dokresľuje vlastné literárne uchopenie ticha a pomalosti. Ako vybrúsený intelektuálny koncept sa kontinuálne tiahne významnou časťou jej tvorby.