Posledný Žid

Popis

Životný príbeh Jonáša Toledana, syna židovského zlatníka, sa začína na sklonku 15. storočia, tesne pred vyhostením Židov zo Španielska. V krajine kráľovnej Izabely vládne krutá inkvizícia a strach.

Mnohí Židia sa pod tlakom okolností rozhodnú stať katolíkmi, no sú aj takí, ktorí si chcú zachovať pôvodnú vieru a húfne odchádzajú za hranice. Kým sa k nim rodina Toledanovcov stihne pripojiť, rozvášnený dav podpáli ich dom a nešťastného zlatníka zabije.

Pätnásťročný Jonáš otcovi pred smrťou sľúbi, že zostane verný svojim koreňom. Podarí sa mu ujsť, no všade ho prenasleduje tieň inkvizície. Jonáš putuje po Španielsku a hľadá nielen bezpečné útočisko, ale aj odpovede na dôležité otázky srdca.

Podarí sa mu vytrvať a pretaviť neosobnú náboženskú tradíciu do živej viery? Nájde napokon zaslúžený pokoj a lásku? Historický román Noaha Gordona je krásnym svedectvom o tom, že viera v Boha má zmysel iba vtedy, ak ju sprevádza aj láska a úcta k človeku.

Z anglického originálu The Last Jew (Little, Brown and Company, London 2000) preložila Alena Redlingerová.

Ukážka z textu

Napriek pokročilému veku mal tvrdé päste. Raz, keď spálila chlieb, vyšľahal ju trstenicou po holých nohách.
„Prosím, Abrahám! Nerob to! Nie! Nie!“ kričala a plakala, ale manžel neodpovedal, len vzrušene dychčal a pokračoval v bití.
Jej otcovi povedal, že ju musel zbiť, lebo má veľa chýb, a otec sa s ňou prišiel porozprávať.
„Prestaň sa správať ako vzdorovité dieťa a nauč sa byť dobrou manželkou ako tvoja matka,“ povedal a ona mu nemohla pozrieť do očí, no sľúbila, že sa polepší.
Keď sa naučila robiť všetko tak, ako si Abrahám želal, nebil ju síce často, ale úplne neprestal. Časom bol čoraz náladovejší. Keď ležal, trápili ho bolesti. Aj pri chôdzi vzdychal a zatínal zuby. Stratil posledné zvyšky trpezlivosti, ktorej nikdy nemal dosť.
Jej život sa zmenil jedného večera, keď boli manželmi asi rok. Uvarila večeru, ale nestihla ju priniesť na stôl, pretože rozliala vodu, keď mu podávala pohár, a on vstal a udrel ju do pŕs. Hoci jej to nikdy predtým nezišlo na um, zvrtla sa a vyťala mu dve zauchá, také silné, že by bol spadol na zem, keby sa nezosunul na stoličku.
Zastala nad ním. „Neopovážte sa ma dotknúť, seňor. Už nikdy.“
Abrahám na ňu hľadel v nemom úžase a rozplakal sa od hnevu a poníženia.
„Rozumeli ste?“ spýtala sa, ale odpovedi sa nedočkala.
Keď naňho pozrela, cez slzy uvidela odporného starca, hlúpeho a slabého, z ktorého už nemala strach.