Dvojrecenzia na knihy Americké poznámky a Listy z Ameriky od Lukáša Perného

Ako videli Ameriku 19. storočia významní spisovatelia Dickens a Sienkiewicz

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydalo v poslednom čase niekoľko zaujímavých historických cestopisov ako Putovanie Sándora Petöfiho, Na cestách (Antológia ruských autorov), Goetheho Cesta do Talianska, Krmanove Itinerárium, niekoľko amerických cestopisných kníh od Henryka Sienkiewicza (Americké rozprávky, Listy z Ameriky, Listy z Afriky) a ďalšie dve knihy na tému Ameriky – Dickensove Americké poznámky a Putovanie po Amerike od Iľfa a Petrova. V nasledujúcej skrátenej recenzii si predstavíme dve z nich.

AKO VIDEL AMERIKU 19. STOROČIA VEĽKÝ CHARLES DICKENS (Americké poznámky)

Veľký majster sociálnej kritiky Charles Dickens, kto by nepoznal tohto významného spisovateľa. Pri jeho mene sa každému, kto sa čo i len trošičku zaujíma o literatúru, zjavia pred očami tituly ako Oliver Twist či Vianočná koleda. Spisovateľ sa preslávil ako sociálny kritik vtedajšieho Anglicka, no málokto vie, že Dickens navštívil aj Ameriku, a podobne ako o desaťročia neskôr jeho poľský kolega Sienkiewicz, tak aj Dickens zanechal svedectvo o tejto návšteve. Dielo Americké poznámky vyšlo prvý krát v českom preklade vo vydavateľstve Československý spisovateľ (1952).

V slovenskom preklade vychádza vôbec prvý krát (VSSS, 2020). Kniha, ktorá hneď zaujme pôsobivým dizajnom má až 18 kapitol, ktoré dokumentujú odchod, plavbu, cestovanie rôznorodými dopravnými prostriedkami (od dostavníkov, povozov, člnov až po parníky), mestá Boston, New Haven, New York, Washington, filadelfskú väznicu a ústavy pre sociálne znevýhodnených, mestá Baltimore, Pittsburgh, Cincinatti, Louiswille, St. Louis, niagarské vodopády, kanadské mestá (Toronto, Kingston, Montreal, Quebec), ale aj život šejkerov, puritánov, černošských otrokov či chudobných poľnohospodárov. Dickensove písanie je špecifické tým, že natoľko prekypuje iróniou, že miestami neviete, čo myslí vážne, a z čoho si uťahuje.

Rozsiahlu časť textu venuje Dickens pokusu komunikácie so slepým, hluchým a nemým dieťaťom, Laurou Bridgmanovou. Láskavosť s akým charakterizuje túto bytosť dokazujú autorove silné sociálne cítenie. Bostonskú štátnu nemocnicu pre slaboduchých hodnotí ako obdivuhodnú a vedenú osvietenými princípmi zmierenia a vľúdnosti. Presne opačne hodnotí ústav pre slabomyslených v New Yorku.Ďalej nám ukazuje Boylstonovu školu pre zanedbaných a nemajetných, Nápravný ústav pre mladistvých delikventov,  štátne väzenie, súdy či pôsobenie výstredného miestneho kazateľa Taylora.

Potom sa zameria na detailné opisy ubytovania, spomenie tiež filozofov transcendentalistov a kriticky komentuje všadeprítomnú rasovú segregáciu. Nasleduje cesta železnicou do Lowellu, opäť detailný opis, tento krát interiéru vlakov, a samotný Lowell ako čerstvo postavené mesto. Na ďalších stranách oceňuje krásy mesta, miestnych budov, školy, nemocnice a veľmi dobrých podmienok vo výrobe miestnej fabriky – korporácie (špeciálne sa tu venuje emancipácii žien; píše o nich, že sú vysoko angažované v čítaní a literárnej tvorbe – založili si vlastný časopis, kde publikujú poviedky).

Riekou Connecticut sa doplaví do puritánskeho Hartfordu, v ktorom zotrval štyri dni. Puritanizmus sa tu má podľa autora veľmi v láske s duchom kapitalizmu. Súdy a verejné ústavy hodnotí kvalitou totožné s tými bostonskými. Opäť navštevuje ústav pre choromyseľných, sprostredkováva stavy a pocity pacientov, vedie s nimi dialógy a napokon sa presúva taktiež do väznice. Mesto hodnotí celkovo pozitívne. Ďalej prechádza mestom brestov (New Haven) a opäť sa ocitá na lodi, tento krát do New Yorku. Autor sa opäť vyžíva v kvetnatom opise plavby. Vyvrcholením diela je sociálno-kritická charakteristika New Yorku (kap. 4), ktorý napokon cituje aj Sienkiewicz (podobenstvo o prasatách na Wall Street).

New York je pre Dickensa jedno veľké obchodné stredisko, mravenisko ľudí nielen zo všetkých častí Spojených štátov, ale aj zo všetkých končín sveta, kde sa snúbi luxus a pýcha Wall street s desivou biedou a chudobou. Tej sa venuje v špeciálne kvetnatých vetách.

Autor sa presúva do Filadelfie, ďalšieho mesta biznisu a peňažných špekulácií. Stretáva sa prvý krát s kvakermi (ktorým neskôr venuje celú pasáž) a následne navštevuje ďalšie kruté väzenie zvané Eastern Penitentiary. Dickens vedie filozofické monológy o ľudskom nešťastí, plynutí času, osamelosti, rezignácii samoväzňov…
Washington DC neopisuje Dickens zrovna lichotivo –  vyľudnené mesto prázdnych stolov, mesto nenaplnených predsavzatí, pamätník zosnulého projektu, kde už nie je ani čitateľný nápis projektanta.   

Prvý krát nepriamo spomína Indiánov v súvislosti s krvavou bitkou vo Viginii, objavujú sa tu aj idylické pojednania o indiánskom prírodnom živote a zaujímavé je aj stretnutie s náčelníkom Choctawov, v ktorom náčelník skonštatuje, že americkým politikom chýba dôstojnosť. Navštevuje tabakové plantáže a píše o úbohom stave ľudí, ktorí na nich pracujú (úbohé chatrče, v okolí ktorých sú húfy polonahých detí, prašná zem). Prechod cez neďaleký súkromný most sa trestá: Ak zákaz poruší beloch, zaplatí pokutu päť dolárov, ak černoch, dostane pätnásť rán bičom. V Pittsburghu sa zdrží iba tri dni; prirovnanie k Birminghamu spája s industrializmom, železiarňami a všadeprítomným dymom. Nasleduje cesta tzv. západným parníkom do Cincinnati (kap. 11), kde sa spisovateľ obáva miestnymi často spomínaným výbuchom lodného kotla, ale zároveň sa rozplýva na okolitou krajinou a opäť píše o postavách a postavičkách a celkovo živote na lodi.

Mesto Cincinnati vykresľuje idylicky ako mesto krásne, veselé, kvitnúce a živé (s. 224). Všíma si tiež fenomén masívnych kampaní proti alkoholizmu a navštevuje miestne školy. Rieku Mississipi vníma ako odpudivú obrovskú stoku plnú bahna (s. 238). Po prehliadke Saint Louisu (ktorý hodnotí pre svoje vlhké podnebie ako miesto sotva zdravé pre život), vydáva sa Dickens do prérie. Dickens pokračuje cez Louisville do Columbusu a Sandusky, pozdĺž jazera Erie až k Niagarským vodopádom, ktoré taktiež navštívil aj Sienkiewicz. Od niagarských vodopádov sa posúva do Kanady (Toronto, Kingston, Montreal, Quebec…). Parníkom po rieke Niagara k jazeru Ontario a k Torontu, mesta na rovinatej krajine, plného života a podnikania. 

Okolie Montrealu a okolie rieky sv. Vavrina a Quebec vykresľuje ako idylickú krajinu. Z Kanady, ktorú celkovo hodnotí kladne a optimisticky, vracia sa späť do Spojených štátov – do Lebanonu, mesta horúcich kúpelov (s. 295) a The Shaker Village. Ešte pred plavbou domov sa zastaví v meste West Pointe a následne odchádza z New Yorku (kap. 16); opäť podrobne a do úplných detailov opisuje život na palube a kapitolu končí natešeným návratom do vlasti. Knihu končí záverečnými poznámkami o samotných Američanoch, kde podobne ako Sienkiewicz, snaží sa nájsť spoločné vlastnosti obyvateľoch tohto kontinentu.

AUTOR NOBELOVEJ CENY A JEHO ZÁŽITKY Z AMERIKY 19. STOROČIA – (Listy z Ameriky)

Tak ako predtým Charles Dickens (Americké poznámky, VSSS, 2020), tak aj Sienkiewicz ponúka zaujímavú sondu do Ameriky 19. storočia. Presúvame sa v čase do druhej polovice 19. storočia, medzi roky 1876 až 1878, kedy Sienkiewicz a skupina poľských vlastencov (Teodor Chłapowski s manželkou Helenou Modrzejewskou) podniká veľký cestu do kalifornskej lokality Anaheim s cieľom založiť poľskú, údajne fourieristickú kolóniu. Nemajetný Sienkiewicz dostane peniaze na cestu od redakcie Gazety Polskiej pod podmienkou, že bude posielať pravidelné cestopisné listy do časopisu. Tak vznikol podklad k predloženej knihe, v ktorej prvých 5 kapitol detailne opisuje cestu do Ameriky. Ďalšie kapitoly sú reflexiami a postrehmi amerického života, v ktorých sa miešajú sociologické, botanické či cestopisné poznatky s osobnými, subjektívnymi dojmami autora. V čase písania reportáží autor napísal aj svoje Americké rozprávky (vyšlo VSSS, 2020) a novelu Uhľokresby.

Americký kapitalizmus, liberálna ekonomika, ale aj relatívne rovnostárstvo niektorých miest Ameriky 19. storočia, či drsný život v divočine, geologické, botanické a zoologické poznámky, to všetko opisuje Poliak Sienkiewicz na cestách Amerikou. Prekladateľ Miloš Ferko zachoval starodávny štýl písania, aj prehodené slovosledy, čo robí miestami dielo ťažko čitateľné. Prekladateľove poznámky, ktoré spomínajú Winnetouvky, Limonádového Joe či známe country pesničky text oživujú a dávajú mu svojský ráz.

V úvode Sienkiewicz autor srší sebairóniou, keď s nadhľadom a vtipom opisuje svoj osud a bezvýchodiskovosť svojej situácie. Prechádza Kolínom nad Rýnom, rozplýva sa nad Kolínom a monumentálnosťou katedrály na pozadí magickej mesačnej noci. Optimisticky (ako mesto mieru a pohody) opisuje Brusel, potom kontrastne francúzske mesto Calais ako ošarpané a špinavé prístavné mesto, ktorého obchodný význam je však obrovský. Autorove opisy situácie sú skutočne atmosferické, akoby ste boli spolu s nim v onom prístave počas búrky. Plavbu z Calais do Anglicka ešte dopĺňa apokalyptickými obrazmi o plávajúcich troskách frankami potopenej pruskej lode. Nasleduje cesta do Liverpoolu a Londýna. Mesto Londýn opisuje ako mesto špinavých domov, ktoré charakterizuje dym a dážď. Na strane druhej oceňuje nežné pohlavie ako kvety v ľudskej podobe. Druhá kapitola opisuje samotnú námornú plavbu a príchod do New Yorku. Medzi Liverpoolom a „novým svetom“ sa ešte zastavia v prístave Queenstown, konci Írskeho mora a začiatku Atlantiku. Kapitolu venuje opisom života na palube.

New York autora na prvý dojem nenadchol. Píše o zanedbanom nábreží, búdach, smetiach a kalnej vode. Aj keď Broadway opisuje spočiatku honosne ako výklady predajní omračované mesačným trbletom plynového osvetlenia, neskôr dodáva, že mesto ho viac sklamalo, ako uchvátilo. Kým európske mestá majú svoje dejiny vpečatené do múrov mesta, New Yorku chýba akýkoľvek svojský národný svojráz, ktorého počiatok tkvie v šere minulosti. Považuje ho za najneporiadnejšie mesto aké kedy videl. Jedinou zaujímavosťou sú hotely a banky: „Obchod, obchod, obchod, biznis, biznis, biznis, to vidíš od rána do večera, neprestajne o tom počúvaš i čítaš.“ (s. 80) Mramor, bronz, koberce, zrkadlá – to sú americké hotely, najhonosnejšie stavby mesta.

Ani sa nenazdáme a autor prejde k opise Američanov vo všeobecnosti, no predovšetkým k cestopisnej prehliadke krajinou prostredníctvom transkontinentálneho vlaku New York – San Francisco. Autor píše, že síce Američania majú štát, no sotva možno hovoriť o národe, nakoľko ide o kozmopolitnú zmes rôznych etník zorganizovaných do štátneho útvaru. Chýbajú im akékoľvek črty charakterizujúce homogénny národ, teda okrem tých negatívnych, ktoré bohato opisuje. Ďalej venuje pasáž ženám učiteľkám a celkovo vzdelávaciemu systému. Potom sa zameriava na opis Američaniek. Menej vkusu, viac honosnosti a provokatívnosti, takto ich definuje. Chýba im ušľachtilosť a distingvovanosť, no majú despotické maniere. Žien je tu pomerne málo, ako opisuje autor, v novo-osídlených oblastiach jedna na 20 až 30 mužov, čo ženy v tej dobe podľa autora aj samozrejme patrične zneužívali.

Štvrtá a piata kapitola obsahuje opis cesty naprieč kontinentom. Autor detailne opisuje cestu vlakom, interiér vlaku, lôžkové vozne, pästné súboje sprievodcu s pasažiermi a zloženie cestujúcich. Následne Poľský autor opisuje environmentálne vlastnosti Ameriky, ktoré premosťuje na diskusiu o skupovaní pozemkov za účelom kšeftovania. Taktiež spomína neefektívne  zakladanie miest na nevhodných miestach, čoho následkom je vyludňovanie konkrétnych oblastí. Gazdovstvá však hodnotí veľmi negatívne a dodáva, že za tými európskymi jasne zaostávajú.

Niagara, ktorú navštevuje za účasti sprievodcu, ho spočiatku desí, no následne ju obdivuje. Po prehliadke vodopádu smeruje k Detroitu. Tu autor stretáva prvý krát Indiána. Cesta pokračuje okolo mesta Chicago, oblasť autorovi pripomína poľské Prusko. Autor si všíma, že Indiánov, o ktorých počul, tu vo všeobecnosti nieto, lebo „ustúpili pred bielym človekom“ spolu s kojotmi a jaguármi. Prístavné mesto Chicago opisuje ako viac vznešené a čistejšie, než New York. Ulice sú široké, domy obrovské a okázalo zariadené, napriek tomu, že sa nedávno spamätalo z požiaru.

Mesto je akoby postavené pre obrov. Mesto budúcnosti naplnené energickými a pracovitými obyvateľmi, ktorí ho nanovo postavili z prachu. V kraji Illinois nachádza autor poľské osady. Prechádzajú Iowu do stanice Clinton na brehu Mississippi. Tu autor nachádza onen známy westernový lúpežnícky kolorit. Gentlemanov vo vlaku striedajú „bradato-fúzaté indivíduá v otrhanom šate s batôžkami špinavých vecí pri sebe a revolvermi za opaskom.“ (s. 121) Hľadači zlata a dobrodruhovia napĺňajú vlak, ktorý smeruje do indiánskej oblasti Siuxov, teda do Čiernych hôr. Autor tu dokumentuje genocídu Indiánov. Poľský spisovateľ nám vyrozpráva príbeh o Nelly, traperoch a Indiánoch. „Chvíľami marilo sa mi, že snívam alebo čítam román,“ (s. 124) dodáva Poliak v Amerike.

V tretine knihy sa čitateľ ocitá vo Winnetouke, a tiež románoch „Coopera, Bellwara a kol,“ ako píše. Autor taktiež pripomína nenávisť bielych voči červeným, dokonca toto pohŕdanie prirovnáva k európskemu ekvivalentu. Nasledujúci kapitolu venuje úseku z Omahy do San Francisca. Nasleduje step Nebraska ako pustá a prázdna bezbrehá mĺkva pláň, kde zrak nemá na čom spočinúť. Zážitok zo stepi pripomína až halucinógenny stav, stav mystický, stav opustenia vlastného ja – „ja splynie s okolím a na okami javí sa žiť nie vlastným žitím, lež celou ohromnosťou stepí, v ktorejžto sťa kvapka vody v mori zmizne,“ (s. 136) píše autor, ktorý sa domnieva, že z podobných pocitov vznikli panteistické náboženské systémy.

Ďalej opisuje život kolonistov, ktorí sa v tejto oblasti chcú usadiť, čo im Indiáni oplácali vypaľovaním polí či okrádaním. Detailne sa zaoberá flórou a faunou počas jari (divé tulipány, rozchodníky, svište, sovy, sokoly, bizóny, štrkáče, zdochlináre, škovrany, drozdce), ktorá načas preberie inak mrazivo tichú step. Na záver podkapitoly dodáva, že na týchto miestach možno získať pôdu za lacno, čo už čoskoro ziskuchtiví podnikatelia využijú.

Tretia časť cesty, píše autor, pokračuje vstupom 11. marca do mrazivej Sydney, smerom do Rocky Mountains, ktorý ako pripomína autor, výškou sa rovná Lomnickému štítu. V roku, keď autor krajinu (v okolí Cheyenne) opisuje, prebieha v týchto horách bitka pri Little Big Horne (1876). Najvyšší bod trate je Cherman, 9000 stôp nad morom. Autor sa sám seba pýta, ako vôbec možno bývať v takýchto podmienkach. Trať pokračuje ku Green River a k Diablovej bráne a Diablovmu chodníku až do Ogdenu (Utah) pri Salt lake city, meste mormónov, ktorých plánoval navštíviť, no zabránila mu v tom víchrica. Expedícia uviazne pred závejom v malej stanici Tuano. Keď sa po dňoch v stanici pohli, autor opisuje mŕtvolne temnú krajinu čiernych skál pripomínajúcu danteovské výjavy z pekla. Nasledujú jazerá v okolí Nevady a finále cesty – Kalifornia: „Nebo azúrové sťa v Taliansku, tmavozelené lesy vo výšinách, svetlejšie údolia porastené trávou, červené skaly – to všetko žiari, iskrí v zábleskoch slnka sťa dúha. Žblnkocú prehojné vody jari v priepastne hlbokých úžľabinách, ktorých samotný okraj bedlivo sleduje trať.“ (s. 156). Mesto Sacramento autorovi pripomínalo Sasko alebo Belgicko. Kapitolu končí zastavením vlaku  v ciele cesty a informáciou o opise San Francisca v ďalšej kapitole.

Nachádzame sa zhruba v polovici knihy. Číta sa ľahko a obrazotvornosť ju robí mimoriadne atraktívnou. Možno aj preto sa autor tak významným spôsobom zapísal do dejín literatúry. Druhú časť nazvanú Americké črty začína politikou, rozdielmi medzi európskou a americkou spoločnosťou. Ameriku tu opisuje ako egalitárnejšiu, než Európu v zmysle prístupu k povolaniam, vzdelanosti, ale aj rovnakého „grobianstava.“… Šiesta kapitola vyznieva skôr ako prírodopisno-zemepisno-geologická učebnica o amerických živočíchoch a rastlinách, skalách, počasí atď. Je to ale opis, presahujúci až do filozofovania. Následne sa sťahuje k majiteľovi krčmi do Anaheim-Landing, malej rybárskej osady, kde autor pojedal len ryby, ryby a ešte ryby. Autor tu filozofuje, píše, vedie diskusie s akýmsi podivínom Maxom a po nociach ho žerú komáre. Opisuje to tiež tvz. morské levy žijúce pri kalifornskom Cliff-House. Opisuje aj vodné rastliny. Autor si počas cesty tvorí zoologickú a botanickú kolekciu, študuje jazyky, číta knihy a pripravuje román Uhľokresby. Tu autor pripomína, že na cestu ho vlastne vyhnala únava z role fejtonistu, za ktorou sa mu už začalo aj cnieť. Na rozsiahlej pasáži spomína na svoju literárnu kariéru v Poľsku aj istú Máriu Konopnicku, autorku básní a noviel, ktorú sám autor svojim ohlasmi inšpiroval k tvorbe (s. 205), až sa raz rozhodne s oným Maxom Neblungom odísť do hôr (do pohoria Santa Ana).

Človeka, ktorého v horách navštívia (Jacka) nazýva autor Robinsonom. Pobyt v horách si autor užíva. Tu zažíva čitateľ zaujímavý obrat, kým v prvej časti diela autor vyznieva ako človek, ktorého príroda desí, v druhej časti v ňom nachádzame rousseaovského človeka, ktorý sa doslova teší z divokej nepoškvrnenej prírody. Autor dodáva, že až tu začala jeho skutočná cesta, že spoza okien vlaku to bolo niečo úplne iné. Opäť opisuje kraj (Kalifornia), spôsob nadobúdania pôdy a predovšetkým ťažkosti osídľovania týchto od civilizácie vzdialených krajov (obývaných iba tu a tam squattermi, trapermi a Indiánmi). Opisuje neľútostné prostredie bezprávia, krvavých odplát a lynču, ale aj drsný život squatterov, či rozšírené včelárstvo.

Nasledujú dlhé pasáže o opise  života squattera v divočine. Zamýšľa nad filozofickým systém squattera Jacka. Stretáva sa s bohatým rodom Salvadorovcov. Pri ohni vysedávajúc opisuje etnikum Mexičanov, ako presný opak Yankeeov.  V jedenástej kapitole sa autor vracia k ceste zo San Francisca do Los Angeles. Opäť autor kvetnato opisuje plavbu loďou, život na palube, živočíchy… Prechádzajú okolo Angel Island až k Monterey, nasleduje Santa Monica a potom železnicou do Los Angeles. Vystupuje z vlaku a v sprievode starého Indiána vyrazí k púšti Mojave. Opäť má mystické výjavy. Zvuk kojotov poľského spisovateľa desí a nemôže spať. Spolu s indiánom Perom odháňajú v noci hrozivých vtákov ohňom.

Na druhý deň po ceste stepou dostávajú s k lesu palmoviek, ktoré opisuje ako mŕtvy les a tieto stromy ako veľké náhrobky. S Indiánom diskutuje o smutnom osude kmeňov Mojavou a Cahuillov, u ktorých autor pobudol zopár dní. Opisuje ich ako klamárov, lenivcov a zbabelcov, ktorí ani zďaleka nezodpovedajú idealistickému opisu z Cooperových románov. Na Jamesa Fenimora Coopera sa autor odvoláva pomerne často. Napriek tomu, že ho Cahuillovia chceli okradnúť, ozbíjať, aj tak voči nim prejavil súcit. Desivú cestu mŕtvym lesom pretne až stret so železnicou.

Kontrast mŕtvolného ticha a zúrovivo sa rútiaceho vlaku v autorovi evokoval ozrutný zver rútiaci sa za svojou korisťou. Tento kontrast prichádzajúcej civilizácie a kraja, ktorí v Indiánoch vyvoláva hrôzu okomentuje Pero tým, že bieli sa Mojave neboja. (s. 320) Sienkiewicz k tomu dodáva, že železnica do Los Angeles je tu už hotová a kraj čaká na oživenie bielym človekom. V tejto súvislosti pripomína strasti staviteľov železníc a celkovo perspektívy amerických železníc. Budúcnosťou železníc, ktoré majú v sebe silu osídliť aj kraje, kde človek nikdy v dejinách nedokázal prežiť, sa s nami spisovateľ Sienkiewicz v poslednom liste lúči.

POROVNANIE

Keby som mal porovnať prvé dojmy z čítania Sienkiewicza a Dickensa, tak musím skonštatovať, že slovanský autor je dnešnému čitateľovi bližší (možno je to prekladom alebo samotným myslením autora, ktoré je odlišné od anglosaského) a aj preto sa číta oveľa jednoduchšie. Na druhej strane Dickens ponúka zase iný pohľad a pre každého, kto sa o tému zaujíma to bude dielo užitočné, avšak od Siekniewiczovo neoddeliteľné.

Dickens aj Sienkiewicz majú vo svojich svedectvách mnohé spoločné prvky ako napríklad rozsiahle filozofické pasáže presahujúce až k existencializmu a mysticizmu, skutočne detailné opisy zariadenia dopravných prostriedkov a pasažierov. Aj samotnú plavbu oceánom (kap. 2) opisujú obaja autori podobne hrozivo, pričom kým Sienkiewicz mal šťastie na dobrého kapitána (ktorý ustál apokalyptickú búrku), Dickensova plavba bola nočnou morou, ktorú sprevádzali halucinácie a morská nemoc. Úzkostné až mystické stavy z nekonečného oceánu mal síce aj Sienkiewicz, ale Dickens ich prežíval oveľa ťažie. Kým Sienkiewicz štartuje svoju cestu americkým kontinentom v meste bankárov (New York), Dickens vychádza z prístavu v Bostone (kap. 3).

Opisuje Boston, jeho obydlia, obchody, Univerzitu Cambridge (pre osvietenský duch oceňuje americké školstvo). Taktiež konštatuje, že verejná charita je neporovnateľne lepšia, než súkromné nadácie (v knihe opisuje Perkinsov inštitút a Massachusettský útulok pre slepých). Podobne ako Sienkiewicz, aj Dickens si doslova užíva opisy dopravných prostriedkov Na rozdiel od Siekiewicza, ktorý svoju cestu zameral skôr na každodennosť amerického života (tej sa venuje Dickens v menšej miere), v Dickensovom diele nachádzame detailný opis inštitúcií, v ktorých prežívajú ľudia na okraji spoločnosti a ich následné hodnotenie (predovšetkým väznice a rôzne ústavy pre zdravotne postihnutých či už fyzicky alebo mentálne).

Obe knihy sú mimoriadne hodnotným svedectvom o tom, ako vyzerala americká spoločnosť 19. storočia, čítajú sa veľmi dobre a nemenej dôležitý je aj dizajn nového slovenského vydania, ktorý skrášli každú knižnicu kultúrneho čitateľa.

Lukáš Perný

Knihy nájdete aj na tomto online kníhkupectve: Henryk Sienkiewicz: Listy z Ameriky (kniha) – INLIBRI , Americké poznámky – INLIBRI